(Pavel Višňovský)

Uviazol vzhľadom v neurčitom veku medzi päťdesiatkou a nekonečnom. Pravdou je, že jeho výzor a momentálna príčetnosť je tak trocha závislá na hladine alkoholu, ktorým Imro v žiadnom prípade nepohŕda. Je to klasický hladinkár. Napriek tomu, je to človek sympatický, srdečný a rýdzi. Skôr než ho začneme pokladať za komickú postavu a obecného klauna, pripomeňme si jeho minulosť, v ktorej nebola núdza o zvraty, ktoré by z iného spravili kaleného pesimistu.  Tragédiou, ktorá ho zastihla v pomerne mladom veku bola smrť milovanej praktickej a mimoriadne krásnej manželky klaviristky Majky, ktorá podľahla rýchlej leukémii. Tragikomédiou je fakt, že Imrovi po nej ostali tri dcéry. Nik nepredpokladal, že by sa o tri nedospelé ratolesti  dokázal postarať. No on sa nedal. Sociálku, svokru, úradníkov z Národného výboru a všetkých, čo sa mu odrazu chceli pliesť do života a sňať z neho „bremeno výchovy“, poslal do riti a všetko zvládol sám. Nebolo to vždy ľahké. Vlastne to ľahké nebolo nikdy. Imrich pri výchove dcér urobil mnoho omylov, mnohokrát trpel ako kôň a neraz sa v zúfalstve zmieroval s tým, že nevydrží, ale napriek tomu vždy vydržal. Vždy bol a ostal milujúcim otcom a hoci to znie pateticky, napokon aj rodičovským vzorom, ktorý dokázal dcéram odovzdať svoju úctu k prirodzeným ľudským hodnotám. Možno dcéram nevedel poskytnúť ten druh nežnej lásky, aký potrebujú dostať od mamy, nebol znalcom módy, dievčenských tajomstiev, ani odborníkom  na mužsko-ženské rozdielnosti, ale dokázal im dať pocit, že niekam patria a že ich niekto bezvýhradne miluje. Tak je to i dnes. Hoci Imro svojim dcéram lásku okato nevyznáva, stále sú preňho najdôležitejšie na svete. Prežíva s nimi všetky ich výmysly a aj keď ho mnohokrát zrania, ako správny chlap a milujúci otec sa s nimi doposiaľ vždy dokázal zmieriť. Je otázne, či je pripravený na všetko. Imro je najbližší priateľ Alberta, s ktorým sa pozná, odkedy boli deti oboch ešte malé.