Naša láska nie je len naša

Prečo nemôže láska ostať dvom ľuďom? Tým, ktorých sa bytostne dotýka. Súkromie sa nedá ustrážiť, to by museli ísť milenci žiť na pustý ostrov... druhá vec, akoby to dopadlo tam... len oni dvaja a nič... Tu v spoločnosti, medzi ľuďmi, ktorí nás obklopujú, nezvime ich „Blízkymi“ sa vystavuje vzťah iným nástrahám... Každý má názor na vášho partnera, ale väčšinou ho povie, vtedy keď sa objaví nejaký problém... každý z nás pozná to, keď mu kamarát povie „ja som to vedel“... alebo „ Nikdy som ho nemala rada“... Prečo tieto vety prichádzajú až keď je neskoro... je to úprimnosť, alebo súcit...?

Zrejeme sa nedá žiť s človekom, ktorého vaše okolie neznáša. Každý z nás túži, aby priatelia a rodina nášho partnera schválili, inak či chceme alebo nie, zasiahne to do vzťahu dvoch ľudí, aj keď sa milujú... Ale čo keď majú blízki vášho partnera radšej než vy sami... Čo ak ho vidia len v tom najlepšom svetle a vy im nechcete pokaziť radosť realitou... je to preto, lebo dúfate, že sa to napraví a oni mu potom nebudú môcť odpustiť?

Všetci blízky vás ľutujú a nenávidia toho, kto vám ublížil... áno hnev na toho druhého je jednoduchší ako utápanie sa v sebaľútosti... Ale dokáže zlomené srdce, ukrivdená ješitnosť, odpovedať úprimne na to, či toho človeka ešte ľúbime?