Pohreby, na aké nie sme zvyknutí: Čo všetko sú ľudia schopní pochovať?
Druhým hosťom v pondelkovom Inkognite bola pani Mária Granecová, ktorej profesia bola natoľko komplikovaná a nečakaná, že nikto zo štyroch hádačov ju nemal najmenšiu šancu uhádnuť, hoci miestami sa k nej napodiv priblížili. I keď sa vďaka indícii „úcta“ pomerne rýchlo dostali k odvetviu, ktoré súvisí so zosnulými dušami, vonkoncom im nenapadlo, že tie dušičky nemusia byť nevyhnutne ľudské, ale môžu byť aj zvieracie. Pani Mária sa totižto živí prevádzkovaním zvieracieho cintorína. Takáto bizarná a zároveň pochmúrna profesia bola takým veľkým kameňom úrazu ako už dávno nie, pretože po dlhom čase zaznela zvučka „dvanásteho nie“, po ktorej hosť víťazí a vo vrecku si odnáša stoeurovú odmenu.
Aj keď príhody z cintorínov väčšinou nebývajú priveľmi zábavné, istotne stoja za povšimnutie ich hlavní obyvatelia, pretože aj každé zvieratko v sebe nosí svoj príbeh. Správkyňa cintorína pre zvieratá nám samozrejme bližšie predstavila, s akými možnými druhmi zvierat prichádza vo svojej práci do styku. „Je to úplne všetko, či už sú to zajačiky, rybičky, andulky. Dokonca aj rybičky z celého akvária,“ približuje nám pani Mária.
Ak sa vám zdajú pochované rybičky čudné a neviete si ich predstaviť na cintoríne, to ešte zďaleka nie je všetko. Občas ľudia prinesú aj niečo iné, čo dokonca ani nikdy nebolo živé. „Pochovávali sme už aj plyšového medvedíka. Ten patril dievčatku, ktorému sme pochovali psíka a ten psík sa rád hral s týmto medvedíkom. Pár dní po pohrebe ho dievčatko našlo, a tak sme ho ešte pochovali,“ prezrádza srdečná žena. O vrúcnom celoživotnom vzťahu s plyšákmi nám porozprávala aj Zdenka Studenková: „Ja mám maca, ktorého som dostala, keď som mala rok. Síce mu chýba jedno ucho, ale stále ho mám, sedí pekne na stoličke a raz za čas ho normálne položím, aby nedostal „hexenšus“, aby ho neboleli kríže, nechám ho poležkať a potom ho znova posadím.“ Pozrite si celú scénku!