Tatranský reportér Jožo Kubáni si stále nedá pokoj: Nedávno mu šlo opäť o život!
V Inkognite dnes na stoličke tajného hosťa privítame najznámejšieho reportéra spod Tatier a niekoľkonásobného držiteľa OTA Joža Kubániho. Oduševnený Tatranec nám prezradil, že v detstve ho to najviac ťahalo k archeológii a paleontológii. Vďaka práci redaktora však k týmto zaujímavým odvetviam aspoň trochu pričuchol. A hoci Tatry pozná Jožo rovnako dobre ako vlastný dom, ešte stále existujú miesta, kam jeho noha nevkročila. „Každým rokom pridávam niečo nové. No v takej Malej studenej doline či na Rysy chodím ako do kanclu – aj 80-krát ročne. Ani nevnímam, kde som, keď idem za konkrétnym cieľom,“ hovorí Kubáni. Aj po mnohých rokoch je jeho najväčším cieľom priblížiť ľuďom hory z iného pohľadu, aby si uvedomili, že aj v malých veľhorách sa môže stať nešťastie.
Nešťastie v skutočnosti chodí nielen po ľuďoch, ale aj po horách. Svoje o tom vie aj samotný Jožo. V roku 2005 mu šlo počas nakrúcania reportáže v rieke Dunajec o život. Silný prúd vody ho unášal približne 200 metrov, až ho napokon vytiahli rafteri.
Nebolo to však jediný raz, kedy sa Jožo druhýkrát narodil. Ešte riskantnejšiu príhodu zažil minulý rok na mieste, kde skončilo tragicky už nemálo horolezcov. „Keby môj kolega spolulezec Vlado Hričan nedodržiaval metodiku, tak by som sa minulý rok zabil pri zlaňovaní zo Žabieho koňa. Zvolil som si inú, zlú cestu, musel som ísť do traverzu. Tým, ako som sa prehupol, lano mi cez osmu zletelo. Nebol som ho schopný držať rukami, ani ničím. Letel som dole, predo mnou bolo 150-200 metrov. Keby Vlado neurobil uzol, ktorý bežne nerobí, tak sa tu už dnes nerozprávame,“ vysvetľuje Jožo. Za svoj život teda vďačí Vladovmu uzlu, ktorý našťastie vtedy dodržal prikázanú metodiku. Odvtedy už Jožo vie, že pravidlá, ktoré doposiaľ podceňoval, musí jednoducho dodržiavať. Dokedy však ešte Joža uvidíme v akcii ako najznámejšieho reportéra spod Tatier? To nám už prezradil vo videu.