Grécky historik Hérodotos v diele Dejiny spomína ľudí ďaleko na severe, ktorí sa na niekoľko dní v roku menili na vlkov. O Slovanoch píše aj Prokopios vo svojom diele Bellum Gothicum zo 6. storočia: „Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom. Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú, čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov. Všetkým obetujú a pri obetách konajú veštby. Slovania však neuctievali len jedného boha, verili v magickú moc rastlín a zvierat a mali pozoruhodné predstavy o stvorení a usporiadaní sveta.
Vznik sveta a jeho usporiadanie
Slovania verili, že zem bola pôvodne len vodou, nad ktorou stáli boh so satanom. Boh chcel za pomoci svojich anjelov vytvoriť pevninu, no tí boli priľahkí na to, aby sa ponorili a zdvihli ju nad hladinu, a tak požiadal o pomoc satana, ktorý jeho žiadosť splnil. Satan sa rozhodol boha oklamať a za hrsť zeme si ukryl v ústach. Začala mu v nich rásť a satan ju vykašliaval, a tak vznikli skaly, močiare a pustatiny. Boh stvoril úrodné nížiny. Príbeh stvorenia sveta sa objavuje vo viacerých podobách – niekde vystupuje boh a satan, inde dve kačice či holubice.
Slovania boli presvedčení, že svet vznikol z ohňa. Oheň bol posvätný a Slovania ho mali vo veľkej úcte. Oheň bol očistnou silou, s čím súvisí zvyk preskakovania vatier.
Zriedkavejšia predstava o zúrodnení sveta je o vajci, ktoré zniesol nebeský kohút a z ktorého sa vylialo sedem riek, a tie zúrodnili zem. Dodnes sa zachoval zvyk veľkonočného maľovania kraslíc ako symbolu znovuzrodenia (v slovanských hroboch sa našli kuracie kosti a hlinené vajcia). Táto predstava má zrejme antický pôvod, kde sa vyskytuje podobný mýtus, ibaže vajce zniesol drak.
O usporiadaní sveta jestvujú rôzne mýty. Jeden z nich hovorí o strome stojacom na ostrove na mori. Jeho hlboko zapustené korene predstavujú podsvetie, kmeň je svetom živých a koruna kráľovstvom nebeských bohov. Pravdepodobne kresťanstvom je ovplyvnená predstava, ktorá hovorí o svete nesenom veľrybou či rybami. Známe je aj uctievanie zeme živiteľky. Skaly sú jej kosťami, tráva vlasmi, rieky predstavujú žily. Do zeme sa preto nemalo bezdôvodne udierať, ani z nej niečo trhať. Ľuďom predsa dávala nielen úrodu, liečivé kamene a byliny. V panteóne slovanských bohov ju predstavuje pravdepodobne bohyňa Mokoš. Zem bola matkou a nebo bolo otcom, ktoré reprezentuje zasa Svarog.
Nebeská klenba siahala až po zem a na morské dno. Slnko bolo ohnivou okrídlenou bytosťou (často ženskou), mesiac bol mladším bratom slnka. Mesiac bol dôležitý pri mágii a veštení a odchádzali k nemu duše mŕtvych. Prinášal hojnosť a zdravie. V splne boli časté rituály tanca na jeho oslavu, v nove ľudia plakali nad jeho stratou. Slovania verili, že hviezdy sú deťmi slnka a mesiaca a je ich toľko, koľko ľudí na zemi.
Ako vznikol človek
Podľa slovanskej mytológie človek vznikol z kvapky potu boha, ktorá spadla na zem. Jeho telo je dielom satana, dušu má od boha. Po smrti sa teda telo vracia do zeme, kým duša putuje k bohu. Podľa ďalšej legendy človeka síce stvoril boh, no satan ho opľul, čím naňho preniesol zlé vlastnosti a predurčil ho k utrpeniu. Východní Slovania zasa verili, že človeka stvoril Rod, ktorý na zem hádže hrudy hliny a z nich sa rodia ľudia. Prví ľudia boli podľa Slovanov obrovskí, no potom vymreli a zostali po nich len obrovské kosti (azda kosti prehistorických zvierat). Na litovskú predstavu o vzniku ľudí mala vplyv biblická potopa. Ľudia žili na zemi vo svároch, a tak sa tam boh rozhodol poslať dvoch obrov – Vietor a Vodu. Tí dvadsať dní zabíjali všetko živé. Po nich sa boh znova pozrel na zem a tým, čo potopu prežili, hodil škrupinu z orecha. Na tej sa ľudia zachránili s rozličnými zvieratami.
Postavy slovanskej mytológie
Slovanskí bohovia boli obávaní a uctievaní a občas sa im prinášali aj ľudské obety.
Perún
Najdôležitejší slovanský boh, ktorý prísne vládol ostatným božím bytostiam. Zobrazoval sa zvyčajne ako starý muž s medenou bradou, striebornými vlasmi a dlhými zlatými fúzmi. Jazdil na voze, ktorý ťahal býk alebo kozol. V niektorých príbehoch dokonca lietal po oblohe na veľkých mlynských kameňoch, vďaka čomu vytváral blesky. Mal sekeru, ktorou metal ohnivé strely. Perún bol patrónom poľnohospodárstva, šíril žiaru letného slnka a rozháňal mračná. Polia ľudí, čo mali v sebe zlo a závisť, trestal nákazou alebo ich zasypával ľadovými krúpami. Ľudia mu obetovali býka a kozu, veľmi výnimočne mu prinášali aj ľudské obete.
Veles
Patrón dobytka, bohatstva a divočiny patril medzi hlavných a najstarších slovanských bohov. Vo väčšine príbehov vystupuje ako náprotivok Perúna. Ako jeden z mála bol uctievaný všetkými slovanskými národmi, najviac však v Rusku a Litve. V legendách sa spomína aj ako vládca mŕtvych a pán podsvetia. Veles a Perún sú nepriateľmi, pretože Veles sa v podobe hada vynára z podsvetia a po Strome svetla sa doplazí do Perúnovho nebeského sídla, kde mu ukradne syna. Keď na to Perún príde, začne na Velesa zosielať blesky. Tie ho napokon zasiahnu, Veles však nezomrie, zvlečie starú hadiu kožu a príbeh sa opakuje. Slovania si takto vysvetľovali obdobia sucha a dažďa. Sucho v ich chápaní predstavovalo krádež Perúnovho syna. Následné hromy, blesky a mraky boli bitkou medzi dvoma bohmi a po Velesovej prehre prišiel na rad dážď.
Mokoš
Východní Slovania Mokoš uctievali ako samotnú matku zem, živiteľku. Skaly sú jej kosti, tráva vlasy a rieky žily. Bola tiež bohyňou oviec, úrodnosti, poriadku a plodnosti. Podľa jednej legendy vyzradila tajomstvo priadze a kolovratu, a tak ľudí naučila strihať ovce, prať vlnu a následne ju spracúvať. Ľudia si ju predstavovali ako priadku s nadmerne veľkou hlavou a dlhými rukami, ktorými spriadala ich osud. Mokoš bola uznávaná aj ako patrónka ženskosti, domova a poriadku. Namiesto prinášania obiet ľudia na jej počesť organizovali sexuálne oslavy a rituály, na ktorých sa zúčastňovalo viacero generácií.
Morena
Bohyňa zimy a smrti, ktorá je dodnes spájaná s mnohými tradíciami. Azda najznámejším je vynášanie Moreny a jej následné vhadzovanie do jazera či rieky na jar je symbolom konca vlády zimy. Po jej vláde mala prísť vláda jej sestry, bohyne Vesny. Zaujímavé však je, že tento zvyk sa zachoval do dnešných dôb aj napriek niekoľko tisíc ročnému potláčaniu pohanských rituálov. Ďalej bola Morena považovaná za matku a stvoriteľku rôznych démonov a chorôb. Napriek tomu však malo ísť o krásnu pannu v bielom závoji. V prípade vojny sa však obliekla do čierneho brnenia.
Vesna
Vesna bola bohyňou jari, mladosti a života. Zaháňala svoju sestru Morenu a po dlhej zime oživovala prírodu. Vykresľovaná bola ako mladá a krásna žena. Bola jej zasvätená breza a spájala sa s ňou kukučka. Počas zimy, keď vládla Morena, Vesna sídlila na vrcholkoch hôr a skál. Informácie o nej sa zachovali len v našich končinách a aj o nich sa nedá povedať, že sú pravdivé. Preto sa historici dodnes nevedia zhodnúť, či išlo s určitosťou o pôvodnú postavu a či sa naozaj volala Vesna.
Svarog
Patril medzi najváženejších a najstarších bohov Slnka, ohňa a tepla. Svarog bol aj nebeským kováčom, ktorý ukul nebeský kotúč (Slnko) vo svojej kováčskej vyhni. Slovania ho považovali za prísneho zákonodarcu. Podľa legendy ľuďom v dávnych časoch zoslal do daru kliešte ako nástroj na opracovávanie kovov. Zrušil mnohoženstvo, a tak mohol mať každý muž iba jednu ženu. Pre našich predkov bol akousi obdobou gréckeho boha Héfaistosa. Na jeho miesto mal po čase nastúpiť jeho syn Svarožič, vo východných oblastiach známy aj ako Dažbog.
Svarožič
Syn boha Svaroga bol pôvodne slnečným božstvom spojeným so slnkom, úrodou a pokojom, no neskôr získal bojový a ochranný charakter. Aj po tejto zmene mu však zostali verné posvätné zvieratá späté so slnkom – kôň a kanec. Jazdil na belasom koni so štítom, na ktorom je zobrazená turia hlava, jeho helmu niesla labuť a v ruke držal kopiju. Tento kôň sa podľa legiend používal pri veštbách. Keď prekročil prekrížené kopije pravou nohou, znamenalo to víťazstvo v boji, keď ľavou, výprava bola na nejaký čas odložená. Obetovali mu ovce, dobytok, ale aj ľudí (kresťanov).
Živa
V slovanskom panteóne je dcérou bohyne Mokoš a ženou boha Svarožiča. Jej protikladom má byť jej sestra Morena, bohyňa zimy a smrti. Živa dávala silu rastlinám a živočíchom, prebúdzala ich do života, preto je aj bohyňou liečiteľstva. Mala moc uzdravovať, dokonca kriesiť mŕtvych. Vo všetkom, čo je živé, prúdila jej sila. Živa bola bohyňou leta, úrody, plodnosti a hojnosti. Často bola stotožňovaná so zemou a Slovania si ju vysoko vážili a ctili. Zobrazovala sa ako krásna žena s kvetmi a zvieratami v náručí. Darovala ľudom umenie obrábania zeme, orania a žatvy. Podľa legendy sa s Morenou bijú o jesenné dni, keďže jeseň nemá v slovanskej mytológii bohyňu.
Belboh
Najvýznamnejšie a súčasne aj najstaršie slnečné božstvo slovanskej mytológie. Jeho meno predstavovalo moc dňa a svetla. Tento boh mal pravdepodobne pozitívnu úlohu, spájal sa s čistotou a bielou farbou. Počas letného slnovratu vždy porazil svojho brata Černoboha. Bral na seba podobu starca s dlhou bradou v bielom odeve. Pomáhal pri práci a dával bohaté dary. Zjavoval sa len v slnečné dni, keď vyvádzal z lesa ľudí, čo zablúdili. Slovania mu prinášali obety v podobe kráv a oviec.
Černoboh
Černoboha uctievali hlavne polabskí Slovania. Bol bohom noci, čiernej farby a zla. Bol Belbohovým bratom a zasvätené mu boli dni zimného slnovratu. Bratia počas roka spolu zápasili, v lete vyhrával Belboh, v zime Černoboh. V legendách zhromažďuje a vedie obrovskú armádu síl tmy a temnoty. Viera v existenciu Černoboha vznikla pod vplyvom kresťanstva, preto sa ponášal na diabla – bol neľudskou démonickou bytosťou s krídlami a rohmi. Slovania ho v noci uctievali krvavými rituálmi.
Rusalka
Vodná mytologická bytosť, ktorú poznáme z rozprávok, sa veľmi ponáša na grécke a rímske nymfy. Rusalky boli údajne zakliate duše žien, ktoré spáchali samovraždu, detí, ktoré sa udusili či utopili, alebo dievčat, ktoré nešťastne zomreli pred svadbou. Malo ísť o prekrásne štíhle panny s rozpustenými dlhými vlasmi, ktorých lesk mohol človeka oslepiť. Keď boli vlasy mokré, mohli nimi zaplaviť celé dediny a mestá, keď im však uschli, stratili rusalky svoju moc a zahynuli. Podľa legiend za jasných nocí vychádzali nad hladinu a zvádzali pocestných krásnym spevom, ten kto sa im však podvolil, bol stiahnutý do hlbín alebo ušteklený na smrť.
Kostej
Kostej bol zápornou a temnou postavou. Jeho meno je odvodené od slova kosť, pretože išlo o starca kostnatej postavy, ktorý bol veľmi škaredý a nebezpečný. Známy je predovšetkým v Rusku. Nebezpečný mal byť hlavne pre mladé ženy, ktoré unášal. Podľa legendy ho nemožno zabiť, pretože jeho duša existuje oddelene od tela v ihle, ktorá je zabodnutá vo vajci nachádzajúcom sa vo vnútri vtáka. Ten žije v zajacovi, ktorý sa ukrýva v železnej truhle položenej v korune dubu. Dub stojí na mýtickom ostrove menom Bujan uprostred oceánu.
Najviac uctievaným stromom Slovanov bol dub. Napríklad Bulhari sa pod ním modlili za dážď, dokonca sa mu prinášali zvieracie obete. Slovania verili v magickú silu lipy. Boli presvedčení, že do nej nikdy neudrie blesk a že jej drevo má liečivé účinky. Tiež si ctili brezu či jarabinu, v ktorej podľa Bulharov prebývali víly. Vŕba, osika, čierna baza, hloh, trnka a jalovec podľa Slovanov chránili pred upírmi a čarodejníkmi.
Základ stravy Slovanov tvorilo obilie. Keď sa urodilo steblo s dvoma a viac klasmi, odložilo sa do budúcej sejby a malo zaručiť dobrú úrodu. Cesnak chránil aj Slovanov pred upírmi, štvorlístok mal magickú moc a o účinkocch rastlín vedeli najlepšie vedmy.
Kohút - odstrašoval zlé sily
Bociany a lastovičky - chránili obydlie pred bleskom a požiarom
Medveď - bol považovaný za človeka v medvedej koži
Jeleň - chránil pred zlými duchmi