Franský kupec Samo
5. a 6. storočie
Kupec z Franskej ríše sa v roku 623 stal vodcom kmeňového zväzu Slovanov – Samovej ríše. O jeho živote je veľmi málo dokladov. Považuje sa za jedného z prvých významných panovníkov uceleného štátneho útvaru rozprestierajúceho sa na území dnešného Slovenska. O Samovom živote sa dozvedáme zo štvrtej Fredegarovej kroniky. Podľa nej mal Samo dvanásť žien z pokolenia Slovanov, s ktorými splodil dvadsaťdva synov a pätnásť dcér. Kronika uvádza, že Samo pochádzal z kraja Senonago, čo podľa niektorých zdrojov zodpovedá územiu dnešného belgického mesta Soignies, prípadne mesta Sens vo Francúzsku. Na slovanské územie prišiel spolu s ďalšími franskými kupcami pravdepodobne začiatkom dvadsiatych rokov 7. storočia.
Vládcom miestnych kmeňových kniežatstiev sa stal v roku 623 po tom, čo sa vyznamenal účasťou v slovanskom povstaní proti Avarom. Jeho ríša sa rozprestierala medzi avarským kaganátom a Franskou ríšou a patrili do nej územia viacerých štátov vrátane Česka, Rakúska a Slovenska. Samo bol schopným vodcom. V bitke pri Wogastisburgu roku 631 či 632 porazil austrázijské vojská franského kráľa Dagoberta I. Po tomto víťazstve Slovania podnikli viacero ozbrojených vpádov do Franskej ríše. Pravdepodobne po porážke austrázijského vojska sa k Samovmu zväzu pridali aj Lužickí Srbi, predtým poddaní Frankov.
Po Samovej smrti sa útvar, ktorému vládol, pravdepodobne rozpadol na menšie jednotky.
Pribina
cca 800 - 861
V rokoch 825 až 833 bol posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva a zhruba od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Pribina bol pravdepodobne pohan, no okolo roku 828 dal postaviť kresťanský kostol – prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Urobil to nezávisle od susedného vládcu Mojmíra, čo svedčí o samostatnosti Nitrianskeho kniežatstva.
V roku 833 dobyl Pribinovo kniežatstvo Mojmír, Pribinu vyhnal a Nitrianske kniežatstvo premenil na údelné kniežatstvo v rámci vlastného štátu, ktorý odvtedy nazývame Veľká Morava. Pribina utiekol k markgrófovi franských východných oblastí Ratbodovi, ktorý ho v polovici roka 833 v Rezne predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na jeho príkaz Pribinu pokrstili. V roku 839 alebo 840 Pribina dostal do správy územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo. V roku 846 alebo 847 dostal toto kniežatstvo do doživotnej a okolo roku 848 do dedičnej držby. Z Pribinu sa stal horlivý kristianizátor. Hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej pätnásť kostolov. Pribina bol do smrti verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov.
Pribinovo meno sa pokladá za slovanské a odvodzuje sa od slovesa pribyť (pribúdať či prirastať), niektorí jazykovedci ho preto interpretujú ako „muža, pribývajúcemu moci a slávy“ alebo „prvý mocný muž – prvina“.
Mojmír
cca. 800 - 846
Mojmír sa roku 830 stal moravským kniežaťom, roku 833 vtrhol do Nitry, vyhnal Pribinu a vytvoril zjednotený štát: Veľkú Moravu.
Táto ríša sa skladala z územia dnešného Slovenska (išlo zväčša o južné kraje, pod úpätím Západných Karpát) a z povodia Moravy.
Panoval a spravoval kniežatstvo vcelku pokojným, neexpanzívnym spôsobom. V roku 846 ho Ľudovít Nemec zosadil, pravdepodobne preto, že sa nakoniec predsa len pokúsil vymaniť z poplatnosti Východofranskej ríše, a na jeho miesto dosadil jeho synovca Rastislava.
Rastislav
cca 820 - 870
Na začiatku jeho vlády mala Veľká Morava s Východofranskou ríšou dobré vzťahy, no neskôr sa chcel, podobne ako jeho strýko, vymaniť spod jej nadvlády. Na obranu začal budovať hradiská a podporoval odboj proti Ľudovítovi Nemcovi. Zaútočil aj na Pribinu na Blatnohrade v Zadunajsku, ktorý v tomto boji padol. Z Veľkej Moravy vyhnal franských kňazov a pápeža požiadal o vyslanie nových vierozvestcov. Keďže pápež odmietol, Rastislav sa obrátil na byzantského cisára Michala III., a ten na Veľkú Moravu vyslal solúnskych bratov Konštantína a Metoda.
Knieža Rastislav ríšu upevnil natoľko, že sa viac necítil byť podriadeným Východofranskej ríše. V auguste roku 855 napadol Veľkú Moravu Ľudovít Nemec. Knieža Rastislav sa ukryl v opevnenom hrade. Kráľovi Ľudovítovi sa nepodarilo dobyť Rastislavovu pevnosť, ani poraziť jeho vojsko. Rozhodol sa pre ústup, Rastislav ho prenasledoval až za Dunaj, kde mu vyplienil krajinu a odniesol si bohatú korisť.
Na Rastislava opäť zaútočil Ľudovít Nemec, ktorého vojsko ho obliehalo na opevnenom Devíne. Ten sa síce Ľudovítovi nepodarilo dobyť, no Rastislav musel uznať zvrchovanosť Franskej ríše. Rastislava obvinili na rímskom sneme z porušenia prísahy vernosti a odsúdili ho na smrť. Ľudovít Nemec ho dal iba oslepiť a uväzniť v niektorom bavorskom kláštore, kde Rastislav zomrel.
Svätopluk I.
cca 830 - 894
Zatiaľ čo Rastislav vládol na Devíne, v Nitre vládol jeho synovec knieža Svätopluk I.
Po tom, čo Frankovia napadli Rastislavovo hradisko Devín, zamerali sa na Svätoplukovu Nitru. Tomu sa však podarilo uzavrieť s Frankmi prímerie. To Rastislav považoval za zradu a svojho synovca odsúdil na smrť. Svätopluk však Rastislava zajal, vydal Frankom, ktorí zajali aj Svätopluka.
Frankovia vpadli na Veľkú Moravu, v krajine vypuklo povstanie vedené kňazom Slavomírom, ktorý Svätopluka oslobodil a spolu franské vojská porazili. Svätopluk uzavrel s Ľudovítom Nemcom ďalšie prímerie a stal sa vládcom Veľkej Moravy.
Za jeho vlády dosiahla ríša najväčší rozmach. Pripojili sa k nej Čechy, územie lužických Srbov, juh Poľska, okolie rieky Tisy a Sedmohradsko.
Konštantín a Metod
826/827 – 869, 815 – 885
Svätí Konštantín (Cyril) a Metod sú známi ako Solúnski bratia, Apoštoli Slovanov či Slovanskí vierozvestcovia. V roku 863 prišli na Veľkú Moravu, dobre pripravení na svoju úlohu. Ovládali reč miestneho ľudu. Vytvorili prvé slovanské písmo hlaholiku podľa malej gréckej abecedy, ktorá pozostávala z 38 písmen. Solúnski bratia zostavili aj prvý slovanský spisovný jazyk – staroslovienčinu. Tá bola vyspelým literárnym jazykom, o čom svedčí pôvodná aj prekladová literatúra. Konštantín a Metod preložili do staroslovienčiny misál, evanjeliá, breviár, žaltár, spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí. Tým položili základy slovanského písomníctva. Bratia založili slovanské učilište, na ktorom vychovávali svojich pomocníkov a nástupcov. Za necelé štyri roky pôsobenia šírili kresťanstvo, kultúru, vzdelanie, písomníctvo, literatúru, ale aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote.
Misijná činnosť Konštantína a Metoda marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad Veľkomoravskou ríšou. Franskí kňazi oboch bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva, a preto sa obaja vypravili v r. 867 do Ríma obhajovať slovanskú bohoslužbu. Konštantín pred pápežským dvorom obhajoval staroslovienčinu nielen ako jazyk spisovný, ale aj cirkevno-kresťanský proti názoru, že „sú len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský“. Pápež Hadrián II. potvrdil slovanskú bohoslužbu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa a apoštolského legáta pre územie Veľkej Moravy a Panónie. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora, kde prijal meno Cyril.
Franskí kňazi obvinili Konštantína a Metoda z bohorúhačstva. Verili, že Boh rozumie hebrejčine, gréčtine a latinčine, a preto veriacim netreba nič prekladať. Bežný ľud však nemal z kázania farárov, ktorým nerozumel, nič.