AHOJ MAMI a Šatanove vyrážky

Asi dva dni som sa volal Jozef. Potom si to moja mama rozmyslela. Povedala, že budem Dárius. Keď som sa narodil v máji 1983, útočník Dárius Rusnák si zavesil na krk striebornú medailu z MS. Odvtedy som hokejové dieťa.

HOKEJOVÉ DIEŤA:

Okrem toto, že ma strýko zobral na zápas VSŽ Košice, si z detstva nepamätám nič. Potom prišla olympiáda 1994. Miro Šatan mal ešte vyrážky. Všetky baby v škole boli aj tak doňho. Štvalo ma to, ale hral dokonale, nemohol som protestovať. Veď o našich vtedy rozprával aj vďaka nemu celý svet. Pamätám si ešte ako mama vskutku pokojne plietla sveter, keď som pri malom televízore v malej obývačke odpadával od nervov, keď naši postupovali z C-čka do B-čka a potom TAM HORE. Veľmi som sa tešil. Myslel som si, že sme nezastaviteľní.

NA STREDNEJ:

Po niekoľkých sklamaniach si pamätám aj MS vo Švédsku. Semifinále proti domácim. Lapačka Jana Lašáka sa zjavila na bránkovej čiare v momente, keď sme mali dostať rozhodujúci gól. Keď sme potom postúpili do finále, otec v kuchyni (absolútny „nefanúšik“) sa tak zľakol, keď sme vykríkli, že sa na nás vykričal, že na nás zavolá políciu. Všetci vedeli, že Rusov porazíme. Stalo sa. Vybehol som na ulicu a vychutnával som eufóriu. Ľudia, ktorých som nikdy pred tým nevidel, boli akoby moji najlepší kamaráti. Keď sa naši zlatí chlapci vrátili, Miro Šatan vraj rozprával v parlamente o tom, že keď sa nič nezmení, o 10 rokov budeme s našim hokejom na dne. Nepamätám si tieto slová, lebo rovnako ako poslanci ho vtedy asi nikto v opojení nepočúval. Každý skandoval len Majstri, Majstri. Možno bolo smolou, že sme hneď o rok v Helsinkách získali bronz. Ešte stále totiž nikomu nedochádzalo. Snáď iba tým Majstrom.

DEMITROVE SLZY:

Viete o tom, že Pali Demitra plakal v šatni už po zápase s Fínmi vo Vancouveri? Nebol sám. Lenže aj to bol ošiaľ. O Slovensku sa zase hovorilo po celom svete. V dobrom. Tak prečo by sme mali niečo meniť?!

MS 2011. Majstrovstvá sveta už bližšie nemôžu byť. Vybral som si dovolenku, užijem si to celé. Niektorí kolegovia sa mi smejú (vraj preháňam), iní sa tešia, keď ma vidia, ako sa teším.  Pomaľoval som si tvár, na hlavu klobúk, potom šál, dres a okuliare. Ozdobil auto. Výbava fanúšika. Naživo som videl zlomový zápas s Fínmi. Hrali sme zle. Keď som išiel domov, cítil som sa ako chlapec v škôlke, s ktorým kamaráti nechcú hrať v tíme, lebo je slabý. Keďže je navyše, musí ísť z ihriska domov. Bolo mi do plaču. Smútok striedal hnev. Takto to predsa nemalo byť!

Potom posledný zápas s Dánmi. Niektorí ďakovali „Palimu“, iní „chlapcom“. Ďalší mali nápisy, odkiaľ prišli. My sme mali na Slovenskej vlajke niečo iné. Bol to nápis „AHOJ MAMI“. Mal úspech. Ľudia sa bavili. Celý zápas skandovali : „Ďa ku jeme...Péťo Bon dra...a podobne...“ Ja som chcel pozdraviť mamu, lebo mi dala hokejové meno. Preto fandím a fandiť budem. Aj v Béčku. Začať treba od seba.

ŠANCA STÁLE ŽIJE:

Žigo povedal, že v športe musíš byť optimista, inak ho nemôžeš robiť. Na záver teda trocha vtipu. Viete o tom, že šanca stále žije? Ak všetkých diskvalifikujú a Kanada na protest odstúpi (lebo Kanadu predsa nemožno diskvalifikovať), stále máme šancu na medaily. A ak aj nie, nevadí. Stále je tu ešte posledná možnosť. Keď sa tí papaláši a činitelia sediaci vo VIPke v hľadisku dlho neuvidia na „tej kocke“ na štadióne a v zábere v televízii so zovretými päsťami a vysmiatymi tvárami, možno niečo urobia, aby sa tam opäť mohli vidieť, a tešiť sa, ako sa „nám“ darí...

13 fotografií