Deťmi zbožňovaná Mária Podhradská: Spievanka je prísna mama!

Váš životný štýl je pre množstvo koncertov veľmi vyčerpávajúci. Je náročné byť detským idolom a obehávať všetky školy, škôlky a koncerty?

Neviem to s ničím porovnať, nakoľko iný životný štýl či prácu som nikdy nepoznala. Než som sa stala "Spievankou", nemala som deti. Určite je rovnako náročné pracovať denne osem-deväť hodín, ako to robia iné mamy, a každý jeden deň prichádzať domov večer. Každá práca je náročná. Ja mám zase šesť koncertov za štyri dni, a potom tri dni voľn. So svojim deťmi som vtedy od rána do večera. No keď sa práca nahromadí, je to náročné.

Spievanka a Zahrajko vznikli zrejme vtedy, keď ste sa stali rodičmi, je to tak?

Presne tak. Vďaka tomu, že sme sa s manželom rozhodli mať deti, tak prišla aj myšlienka niečo pre ne vytvoriť. Keďže sme boli hudobníkmi aj pred tým na kresťanskej scéne, každý sme mali svoju kapelu, tak sme im chceli púšťať niečo, čo je kvalitne hudobne spracované. Na Slovensku nič také nebolo, boli len ľudovky, ale my sme chceli trochu iný štýl. A v podstate nie všetky známe pesničky boli spracované tak, ako sú naše. Tak sme si povedali, že pre nás a pre našich kamarátov niečo vymyslíme. Vtedy nám vôbec nenapadlo, že sa to takýmto spôsobom všetko vyvinie, a že to bude mať takýto úžasný rozmer.

Aký máte pracovný plán, máte aj prázdniny?

Prázdniny máme v júli a auguste, kedy nekoncertujeme, snažíme sa oddychovať. Dva-tri koncerty tam máme, ale maximálne. Ešte január je taký náš oddychový mesiac. Myslím, že strop, čoho sme schopní, sme už zažili. Bolo spojené s veľkým vyčerpaním, preto sme si povedali, že nám to nestojí za tie peniaze. Aj s rodinami sme neboli tak často, ako sme chceli byť...

Určili ste si priority?

Áno, určili sme si priority, znížili sme počet koncertov a povedali sme si, že budeme mať každý druhý víkend súkromný. A nenecháme sa presvedčiť, ani keby nás niekto veľmi prosil. Je to o prioritách, rodine a aj o zdraví.

Ste klasická mama, varíte, periete, žehlíte, alebo na to máte „svojich ľudí“?

Priznám sa, že raz do týždňa ku nám chodí jedno milé dievča, ktoré všetko poumýva, povysáva a vyžehlí. Počas týždňa to však robím aj ja, niekedy vysávam aj každý deň... Každú voľnú chvíľku upratujem a už aj deti mi pomáhajú. Najnovšie tak, že im spravím kôpky a musia si poskladať svoje veci.

Zažívajú vaše deti väčšiu mieru disciplíny, než ostatné, keďže sa od nich očakáva, aby sa na koncertoch slušne správali?

Najmenšia Katka (3 roky) bola od troch mesiacov do dvoch rokov na každom koncerte s nami, pretože som ju dojčila. Potom som ju nechávala sem-tam mame. A pokiaľ ide o jej sociálne zručnosti, nemá žiadny problém. Je spoločenská, veľmi radostná, má aj šťastnú povahu... To, na čo si dieťa zvykne, je mu prirodzené. Moja kamarátka výtvarníčka vedie svoje dieťa k maľovaniu. A ono úžasne maľuje! To, že naša Katka spievala v dvoch rokoch absolútne čisto, intonovala a vedela všetky pesničky, dobre artikuluje, je dôsledok toho, že vyrastá v hudobnom prostredí.

Terazka má osem rokov, dobre cíti rytmus, je tanečne veľmi nadaná, ale je hanblivejšia, plachšia. Má syndróm prostredného dieťaťa. Má pocit, že sa jej menej venujeme. Musíme si na to dávať pozor, aby mala stále pocit, že ju ľúbime rovnako, ako ostatné deti. Maťko, to je zas náš malý génius. Zistili mu vysoké IQ a v škole sa veľmi nudil. Tak sme ho dali do školy do Rakúska, lebo sme s ním museli niečo urobiť, aby jeho hlava absorbovala všetko to, čo chce. Je tam spokojný a aj my sme spokojní.

Ale, či sú naše deti iné? Myslím si, že je jedno v akom prostredí deti sú, či už v hudobnom, výtvarnom, alebo v nejakom inom. Dôležitejšie je to, ako ich rodič vychováva, či je dôsledný, či dodrží to, čo povie. Vtedy sa dá dosiahnuť disciplína.

Čiže, keď raz poviem, že sa dnes nebudeš hrať s mobilom, tak to platí. Pretože som povedala, keď sa ho raz dotkneš, tak ho nebudeš mať 24 hodín. Minule som to urobila a odvtedy si dáva dcéra pozor a vždy sa ma spýta, či si môj mobil môže požičať.

Deťom treba dať hranice a treba ich dodržať. Ja ako mama určujem podmienky a keď tie podmienky nedodržíš, tak potom znášaš dôsledky. Samozrejme to musí byť v láske, nie v kričaní a vyčítaní. Aby dieťa malo stále pocit, že je milované, aby bolo schopné znášať dôsledky a bolo zodpovedné za svoje činy. To je najpodstatnejšie, čo deťom môžeme dať.

Vychovávate deti v kresťanskej viere, chodíte všetci do kostola?

Chodíme do kostola v nedeľu. Ale nie je to o tom, či niekto chodí do kostola, alebo nie, ide o postoj srdca k Bohu a môj osobný vzťah k Bohu. Niekto chodí do kostola a keď z neho odíde robí také veci, že sa môžem hanbiť za to, že je kresťan. Vedieme deti k tomu, aby dodržiavali kresťanské hodnoty. Každý by ich mal dodržiavať, pretože biblia zahŕňa to, ako by sme sa mali k sebe správať.

Raz u nás doma vznikla až taká extrémna situácia. Náš Maťko je cholerik a Terezka mu niečo dokreslila na jeho obrázok. Nahneval sa, začal na ňu kričať, že ju nenávidí. Ona sa mu ospravedlnila a on jej povedal, že jej nikdy neodpustí. Tak to boli také ťažké a silné slová, až som mu povedala, že my sme kresťania a pán Ježiš nám odpúšťa každý deň to, čo robíme a odpúšťa tebe každý deň to, čo ty robíš a preto, ak neodpustíš Terezke, tak sa môžeš zbaliť a odísť z domu. A on sa zbalil a odišiel... 

Ja som zostala sama doma, s dvoma ďalšími deťmi a rozmýšľala som, čo urobím. Vsadila som na to, že sa vráti. A vrátil sa asi o päť minút. Teraz má Maťko desať rokov a toto sa stalo pred rokom. Pri večernej modlitbe sa nakoniec zmierili. U nás je dôležité to, keď sa niečo stane, aby si odpustili, a aby sa odpustenie prijalo.