Vysmiata "Alica" Zuzka Vačková: Svet nie je vždy gombička

Zuzka, aké veľké máš deti?

Mám Marušku, ktorá má osem a syna Jakuba, ktorý má 21 a nemá rád, keď sa o ňom rozpráva.

Je to veľký vekový rozdiel, ako spolu vychádzajú?

Bohovsky! Ja sama pochádzam z rodiny, kde môj brat je odo mňa o viac ako desať rokov mladší. A ja som si to vždy pochvaľovala ako staršia sestra, lebo som mala „bábätko“ a užívala som si to. Oni dvaja sa majú hrozne radi, no už sa spolu veľmi nepohrajú, ale majú iné formy trávenia spoločného voľného času. Kubo je športovec, Maruška to od neho "odkukáva".

Takže aj ona je na šport?

Áno, tanečnica, máme doma hip-hoperku.

Keby chcela byť herečkou, čo by si jej povedala?

Asi by som využila rodičovské právo veta. Aj keď si nemyslím, že treba deťom direktívne zasahovať do života. Ale herectvu by sa mohla venovať, aj keby vyštudovala inú strednú či vysokú školu, pokojne, aj keď bude medička, alebo právnička. Keď bude jej talent neodškriepiteľný, myslím, že prerazí.

Prečo sa väčšina hercov obáva toho, že ich deti pôjdu v šľapajach rodičov?

Pracovať v umení a pracovať ako herečka je veľmi náročné. Ono, keď človek má úspech, tak to vyzerá, že je to nádherný a jednoduchý život. Nie je to tak, lebo úspech nie je konštantný. Príležitosti, práca, popularita a peniaze neprichádzajú v nejakej priamke, ale sú tam veľké sínusoidy.

Vrcholy a pády nie sú veľmi príjemné. Človek sa s tým ťažko vyrovnáva. Nechcela by som, aby moje deti zažívali tieto výkyvy. Keď si zoberiete, koľko je úspešných hercov na Slovensku, oproti tomu, koľko ich každý rok vyjde z vysokej školy a konzervatória, je to nepomer. Keby som vám teraz povedala, že vymenujte mi, koľko poznáte dobrých slovenských herečiek...

Čo je potom na herectve také lákavé?

Nie je to ľahký chlebíček. Mnohí ľudia vidia iba to, že herečky sú krásne, upravené. Vidia ich v rukách maskérov a kaderníkov, že sa smejú na pľaci pri nakrúcaní, alebo že si prídu "len tak" pokecať do Supermamy, usmievajú sa a svet je gombička... Nie je to stále tak. Verte mi, že viac je takých dní, keď ten svet naozaj gombička nie je.

A čo Jakub, akým smerom sa uberá on?

O neho sa nebojím. Venuje sa športu, mám z neho radosť.

Tvoje momentálne projekty?

Okrem natáčania Paneláka sa venujem svojej drobnej práci v dabingu. Prekladám a upravujem texty. Ale gro môjho času a energie tvorí naša nadácia. Chystáme ďalšiu knižku, tento raz to budú veselé Rozprávky z ôsmeho svetadielu. Opäť sa teda snažíme vyzbierať peniaze pre deti postihnuté autizmom.

A tiež chystáme zaujímavý projekt Za štyri dni na kolesách po Slovensku. Je to pre handicapovaných športovcov, budeme bicyklovať spolu s handicapovanými deckami. Zúčastní sa toho aj chlapec, ktorý bol v Srdci pre deti. Chlapec, čo na záver dostal handbike pre seba, aj pre svojich kamarátov. Na toto sa teším, pretože prvýkrát tak intenzívnejšie spoznám týchto ľudí. Malo by to byť niekedy v polovici júna. Slniečko už svieti, začínam si predstavovať, aké to bude, lebo nič podobné som ešte nezažila.

Ako sa volá vaša nadácia?

Nadácia Linaje. Máme ju s Bibou Ondrejkovou, Veronikou Gabčovovou-Lučeničovou, ktorá je akademická maliarka a Števom Pogánym. Ale my s Bibou to tak celé ťaháme. Pracujú pre nás aj všetci ostatní, viď Andrejka Karnasová, Zuzka Tlučková, Diana Mórová - kedykoľvek, čokoľvek potrebujeme... Bez nich by sme nefungovali.