Mirka Halmi-Luberdová: S Riškom nám začal raj na zemi!

Máš novú prácu na WAU, porozprávaj nám o nej.

Práve sa zaúčam za moderátorku Topstaru. Dve relácie už boli odvysielané. Samozrejme, že je ešte cítiť, že som začiatočník. Skúsenosti spred kamery síce mám, no zatiaľ iba ak hosť, modelka, misska, ale to nemá s moderovaním nič spoločné. Takže sa mám ešte čo učiť.

Pristupuješ k práci s pokorou?

S veľkou. Zatiaľ ma novinári vyfarbujú všelijako, ale ja mám v prístupe ku každej práci veľkú pokoru. Vážim si ľudí, ktorí robia svoju robotu dobre. A na moderátorov sa teraz pozerám inými očami. Vidím, aké náročné je vystupovať tak, aby divák nemal pocit, že človek moderuje, ale že iba prirodzene rozpráva. Veľmi sa teším, že som túto príležitosť dostala. 

A bol to tvoj sen?

Nie,táto ponuka prišla celkom znenazdania. Vždy sa mi práca moderátora páčila, pretože rada rozprávam a aj veľa (smiech). No nikdy som nad tým neuvažovala. Možno iba ako dieťa som o niečom podobnom snívala. A napokon, keďže sa momentálne sústredím na Riška, neplánovala som teraz začať pracovať na obraze. Môže sa čokoľvek stať. Ale teším sa veľmi, zaúčam sa aj vo výrobe reportáží. Mám rada kreatívnu prácu. Baví ma, keď môžem chodiť medzi ľudí a robiť reportáže.

Je to tvoja prvá pracovná aktivita odkedy bol Riško chorý, alebo si pracovala aj medzitým?

Venovala som sa modelingu, ale len z času na čas. Jeden, dvakrát do mesiaca maximálne. Nikdy som nešla od neho preč na dlhšie ako na deň, dva. Odišla som na večer, prespala, ráno pofotila a večer som sa zase vrátila. Som rada, že aj tu nepracujem každý deň a prídem poobede domov. Môžme si tak každý deň užívať naplno. Pre neho je tiež lepšie, že chodím z domu preč. Už ma mal niekedy plné zuby, pretože sme stále spolu. A takto sa viac teší, keď prídem a ten čas si viac užívame. 

Kto ti pomáha, keď pracuješ?

Veľa sa o Riška stará jeho otec, no cez týždeň tiež pracuje. Našla som si opatrovateľku. Uvidíme ako to bude fungovať, zatiaľ je s ňou Riško spokojný a má ju rád. 

Do škôlky ešte nechodí?

Tým, že má imunitu nabúranú chemoterapiou, nemôže chodiť ešte rok. A deti v škôlke bývajú často choré alebo majú soplíky. Dala by som ho tam na pár dní a bol by koniec. Do októbra máme liečbu, potom začína zima. To ho nebudem zaraďovať do kolektívu, možno až budúci rok na jar. Do malého kolektívu. Určite to nechceme unáhliť. 

Každý kto sledoval tvoj príbeh je zvedavý. Ako sa Riško teraz má?

Má sa vynikajúco, konečne sme po teraz slobodní. Zima bola pre nás dlhá, zlá a škaredá, všade veľa chorých ľudí. Aj my sme boli chorí a v ohrození. Nikam sme nemohli ísť, celý týždeň sme boli zavretí doma. Takto to trvalo štyri mesiace, preto si to teraz neuveriteľne užívam. Bývame v dome, takže ráno vybehne von a dookola má kopec detí aj v jeho veku, ale aj mladších, starších, má tam svoju partiu.

Ako trávite spoločný čas?

Chodíme k jazierku hádzať si kamienky, do mesta najesť sa na terasu, kde nie je veľa ľudí. Boli sme sa člnkovať na jazere--. Vie, že je to pre neho výnimočné. Chápe, že má isté obmedzenia, že nemôže byť úplne medzi deťmi. No keďže trávime viac času vonku a nie sme zavretí doma, začal nám raj doslova na zemi. 

Ako mama si si zažila to najhoršie, čo sa mohlo stať...

V podstate áno.

Rodič zvláda ochorenie dieťaťa horšie než dieťa. Aj u vás to tak bolo? Rozumel Riško tomu, čo sa sním deje? Akceptoval to viac ako ty?

To bez debaty. Našťastie. Ochorel vo veku, kedy ešte niektorým veciam nerozumie. Nevie, aké to s ním bolo vážne... Prijal to ako súčasť svojho života. Myslí si, že takto funguje každý. Prijal to a nerieši to. 

Ťažšie by to asi niesol, keby to prišlo neskôr...

Určite. Viem, že staršie deti to na oddelení dosť riešia. Mnohé majú aj psychické problémy, pretože zrazu prišli o kolektív kamarátov, o možnosť chodiť do školy, škôlky, von. Vedia, že sa s nimi deje niečo zlé, majú strach. To my našťastie riešiť nemusíme. 

A ako reaguje na lekárske, či nemocničné prostredie? 

Pobyt v nemocnici ho svojím spôsobom poznačil. Keď vidí, že sa niekomu niečo robí, niekoho niečo bolí, tak reaguje negatívne. Bol so mnou na prehliadke, keď sme boli obaja chorí. Na lekárku kričal, keď mi brala krv a pozerala mi do hrdla. Prežíva to emotívnejšie. Aj keď napríklad ideme do nemocnice, cestu pozná a povie mi: „Maminka, nechoďme do nemocnice!“ Chodíme tam každý týždeň na kontrolu, na odbery, je to pre neho náročné.

Neschudla si popritom na váhe? 

Ani nie. Celú onkológiu som si držala svoju váhu. Teraz mám o pár kíl menej, pretože môžem chodiť cvičiť a venovať sa športu. Na onkológii som síce kvôli stresu veľmi nejedla, ale zase sme sedeli celý čas na izbe a výdaj energie bol nižší.

Venuješ sa ešte thajskému boxu?

Thajský box milujem, aj keď teraz naň nemám veľa času. Ale vždy keď je, tak si idem zašportovať. Posilňovňa, behanie, flyfit – všetko fičí.