Oľga Feldeková: Svoje vnúčatá zásadne LEN rozmaznávam...

Pani Feldeková, koľko máte detí a vnúčat?

Mám päť detí a osem vnúčat. Z toho päť chlapcov a tri dievčatá.

Takže chlapci vedú...

Áno, chlapci sú v prevahe. Ja si ale myslím, že je to lepšie. Chlapci sa možno ťažšie vychovávajú, no v dospelosti o nich máte menší strach a obavy. Dievčatá v tomto ťahajú vždy za kratší koniec. Keď aj napríklad žena opustí muža, muž sa z toho dokáže pozbierať. Síce chvíľu trpí, ale otrasie sa. Ale keď je to naopak a žena ostáva s deťmi , tak je to ťažšie...  Som preto radšej, že máme viac chlapcov.

Povedali ste, že je ťažšie vychovať jedného syna, než štyri dcéry, prečo si to myslíte?

Chlapci sú nespútanejší, je ťažšie ich ovládať, majú náročnejšiu pubertu... Dievčatá sú pokornejšie, pravdepodobne je to tým, že vidia vzor u svojej mamy. Ak teda mama nie je príliš dominantná v rodine, potom aj ony sú tichšie. Nič to však neznamená, v dospelosti sa to zvykne otočiť a treba viac pomáhať dievčatám, než chlapcom.

Aká ste stará mama? Rozmaznávate svoje vnúčatká niekedy?

Len ich rozmaznávam! Žiaľ nemám na nich veľa času, takže keď sa tá príležitosť naskytne, tak sa im venujem. Kedysi sme sa ako rodičia hnevali, keď moja mama dovolila deťom to, čo sme im my zakázali. To isté som povedala mojim deťom, že ja budem robiť to isté a že to budú musieť rozchodiť. Preto im dám tajne cukrík, keď už majú večer umyté zuby. Samozrejme, že to nie je každý deň. Takto sa chcem podpísať ako dobrá stará mama a raz si možno spomenú, aká som bola skvelá.

No keď starí rodičia bývajú spolu s mladými a s deťmi, tam by rozmaznávanie asi nebolo na mieste...

Dnes je už iná doba a  viacgeneračné súžitie  je skôr rarita. Väčšinou by si mladí vyriešili svoje spory sami, no keď sa do toho zapojí napríklad mama, alebo svokra, tak to nedopadne dobre. Keď ku nám chodievala moja mama, tak mi radila, aby som si pri manželovi dupla. Samozrejme, že som to neurobila, aj preto mám šťastné manželstvo. Lebo ak by som si dupla, tak by to môjho muža otrávilo a ktovie, ako by to dopadlo.

Ako dlho ste spolu s pánom manželom?

V septembri to bolo 50 rokov, tento rok to teda bude 51. A chvalabohu, je to šťastné manželstvo.

Súhlaste s tým, že manželstvo je o kompromisoch?

Určite, ale odtiaľ- potiaľ. Nedá sa všetko odpustiť. Ale myslím si, že v každej normálnej, zdravej rodine sa aj jednému aj druhému môže stať nejaký ten prešľap, a to sa musí odpustiť. Napríklad my máme s manželom jeden celoživotný spor. Nedovolí mi vyhadzovať noviny! Každý deň  ich kupuje a hnevá sa, keď ich chcem vyhodiť. Viete si predstaviť, ako sa to u nás hromadí? Hovorí mi, že do toho ľudia vložili svoj mozog a ty, ktorá si vyštudovala žurnalistiku, si to nevážiť? Ja mu zase vysvetľujem, že by musel žiť niekoľko ďalších životov, aby stihol prečítať to, čo vyšlo pred piatimi rokmi, keď musí čítať to, čo vyšlo dnes. Nedá sa na tom dohodnúť.

A ako to riešite?

Treba mať taktiku. Vždy keď odíde, tak povyhadzujem naozaj  obrovské množstvo novín. A on si to samozrejme ani nevšimne. Dúfam, že tento rozhovor nebude čítať... Je to taká jeho zberateľská vášeň. No ale mám sa s ním každý deň vadiť? Tak to urobím vtedy, keď nie je doma, on si to nevšimne a šťastné manželstvo pokračuje ďalej...

Treba počúvať naše mamy, staré mamy a byť o krok vpred...

Áno, aj moja stará mama bola veľmi múdra. Starý otec zakazoval a veľmi ho hnevalo, keď sa niečo v dome prestavovalo. Ani jednu, jedinú stoličku nemohol nikto presunúť. A stará mama zase veľmi rada prestavovala. Tak keď občas, čo nebolo veľmi často, starý otec prišiel domov namazaný a ľahol si spať, všetko presťahovala, skrine, nábytok, zrazu bola spálňa v inej miestnosti. Keď sa ráno zobudil, čudoval sa, a mal samozrejme okno, tak stará mama mu hovorí, že jej to predsa kázal. Keďže mal okno, tak musel súhlasiť. A ona ešte nezabudla dodať, že jej dobre poradil...

V tomto sme my ženy veľmi rafinované... Čo by ste poradili mamičkám, ako vydržať, keď sú deti ešte malé, neposedné?

Momentálne u seba na tri dni dvoch vnukov z Prahy. Jeden má štyri roky a druhý dva. Je to tak nádherný vek, až mi je ľúto, že raz sa to skončí. Už keď pôjdu do školy, v tej chvíli začnú povinnosti a tie sa skončia, až keď človek pôjde do truhly. Teraz je to nádherné. Treba počúvať, čo rozprávajú a nepoučovať ich neustále...

Mám aj jednu milú historku: Moja dcéra v Prahe poumývala podlahu, malý dvojročný Otík na ňu vylial čaj, poutierala ten čaj, o chvíľu na podlahu vysypal kakao. Na čo ona reagovala tým, že ona sa z toho zblázni a že nevládze. A ten starší jej hovorí: „Neboj sa mami, ja ti Otíka pomôžem zabiť!“ (smiech v celej redakcii..)

Pani Feldeková, prezraďte nám ešte ,o čom je už vaša v poradí ôsma kniha?

Kniha už je na svete, už sme ju aj pokrstili, krstný otec je Milan Lasica. Musím sa ňou pochváliť. Volá Kým som šťastný. Je to o živote jedného Jakuba, ktorý je vlastne trochu taký Forest Gump. Je zvláštny po prekonaní istej choroby. Ale zvláštnym ľuďom je vlastná určitá životná múdrosť, ktorá je miestami smiešna a humorná... A preto sa román volá Kým som šťastný, pretože Jakub je šťastný až do svojej smrti, aj keď na to nemá vlastne žiadny dôvod. Ale viac neprezradím, aby si ju čitatelia mohli prečítať.