Čo s revúcim dieťaťom, ktoré sa hodí o zem?

Deň čo deň. Myslím si, že sebareflexia je zdravá, no niekedy mám pochybnosti. Robím „toto a tamto“ dobre? Určite svojím správaním, tónom hlasu, obsahom slov, ktoré smerujem k môjmu dieťaťu, nemôžem niečo v tej jeho malej dušičke pokaziť, ublížiť mu?

Dennodenne mu hovorím, že ho ľúbim, objímam ho a pusinkujem. Jednoducho chcem, aby vedel, že moja láska k nemu je večná. Sú chvíle, kedy sa na neho hnevám. Dokonca som mu už aj capla po zadku, čo som následne prudko oľutovala a uistila som sa, že toto nie je spôsob, akým chcem riešiť problémy. Môj syn po tejto udalosti plakal možno dve minúty, ja som mala „depku“ asi týždeň.

Alebo také zákazy. Snažím sa mu vysvetliť, prečo nemôže vziať do ruky nôž, prečo by nemal búchať svojim dreveným kladivkom do zrkadla či do steny, prečo nemôže vyliezať na okno... Niekedy mám pocit, že mu takmer každú chvíľu niečo zakazujem a prikazujem. Snažím sa to robiť jemne, najskôr mu všetko vysvetliť. Niekedy samozrejme nastupuje zvýšený tón a neskôr ho aj schmatnem a danú vec mu vezmem. Má to takto byť? Určite konám správne? Ako to robia iné mamičky?

Pamätám si to obdobie, keď sa môj malý narodil a aj na tie mesiace neskôr. Do jedného roka máte doma maličké bábätko, ktoré na vás bezvýhradne visí a v podstate je tam, kam ho posadíte či položíte. Po tomto období sa dieťa začína veľmi rýchlym tempom meniť. Prejavuje svoj názor tým, že vám odporuje, začne plakať, kričať a keď ho chcete posadiť, postaví sa a utečie. Väčšina detí vám odporuje práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Napríklad, keď ste s ním samav obchode... Poznáte aj vy tie pohľady predavačiek?!

Je to zvláštny pocit, ale zrazu to bábätko ustúpi niekam do ústrania a pred vami je malý človiečik, ktorý vás nechce počúvať, ktorý s vami dennodenne bojuje. A tento moment je veľmi náročný. Vtedy si človek uvedomí, že je rodič, že musí so svojim dieťaťom v istom zmysle skutočne bojovať, pretože mu chce ukázať, ako sa veci majú. Nie však autoritatívne. Aspoň ja sa snažím byť synovi rovnocenným partnerom. Dať mu možnosť voľby a ak neposlúchne, nesie si za všetko následky.

Sú však situácie, kedy sa nevládzem správať demokraticky. Raz som sa ponáhľala s malým k doktorke a pred tým som ešte utekala do drogérie. Nakúpila som pár vecí, ktoré sme nevyhnutne potrebovali, syn sedel v kočíku. Platila som kartou a predavačka sa s ňou trápila desať minút lebo im nefungoval posteriminál. Malý už začal byť nervózny. Vyliezol z kočíka, kým ja som sa vybavovala pri pokladni. Utekal k regálom, ja za ním. Hodil sa o zem, začal vrieskať, kopať, plakať. Presviedčala som ho, že už ideme, že maminka zaplatí a dá mu cukríček, keď bude dobrý chlapec. Nič. Malý reval, ja spotená, v ruke tašku s nákupom, peňaženku a vedľa kočík. Všetky pohľady smerovali na nás. Mali ste vidieť tie výrazy na ich tvárach.

Našťastie táto predavačka bola duchaplná, vzala mi malého na ruky a ukázala mu tlačidlo na pokladni, aby odpútala jeho pozornosť. Pri odchode mi povedala: „Možno má iba zlý deň alebo mu idú zúbky.“ Prikývla som, hoci som vedela, že zúbky už má všetky. Potom sa usmiala a dodala. „Aj ja mám dieťa, viem aké to je. Prajem vám veľa síl.“

Iste aj vy poznáte takéto stavy, niekedy nás deti vedia vytočiť do nepríčetnosti. Utešujem sa, že obdobie vzdoru trvá zhruba od dvoch do troch rokov. Hoci moja známa tvrdí, že jej sedemnásťročnej dcére trvá toto obdobie dodnes. Tak mamičky, veľa síl vám prajem ...