Šťastie z tehotenstva a spontánny potrat

Alebo urobím romantickú večeru a v darčekovej škatuľke bude cumeľ. Lenže ja som to nevydržala ani minútu. Hneď, ako som zbadala dve čiarky, rozbehla som sa za ním, ešte v pyžame a začala som poskakovať po posteli: „Som tehotná! Ježiši, ja som tehotná, čo teraz? Ako to? To je úžasné,“ kričala som. A vtedy sa to začalo. Neskončilo to už nikdy. Jeden úžasný kolotoč menom dieťa.

Zrazu som sa cítila inak. Ako keby som to mala prinajmenšom napísané na čele. Som tehotná, viete? Prepáčte, nemračte sa na mňa, ja som tehotná. Samozrejme, že to nikto netušil a ja som si toto „sladké“ tajomstvo nechala pre seba a najbližšie okolie tri mesiace. Malo to svoj dôvod. Hoci moje tehotenstvo bolo takmer bez problémov, lekári mi z neho svojím prístupom urobili peklo.

Bola som v piatom týždni. Šla som na prehliadku ku gynekologičke, ktorá mala ambulanciu na známej súkromnej klinike. Odchádzala na dovolenku a povedala mi, že teraz by ešte na ultrazvuku nebolo nič vidieť. Mála som sa zastaviť neskôr a že ak by boli problémy, mám prísť k jej kolegyni, ktorá ju zastupuje.

Najbližšie dni boli asi tie najkrajšie v mojom živote. Bola som šťastná, všetky starosti boli razom preč. Môj manžel bol šťastím bez seba a nosil ma na rukách ako princeznú. Spolu sme nahlas premýšľali, či to bude chlapec alebo dievča, ako sa bude volať, ako asi bude vyzerať... Boli sme zamilovaní, čerstvo zobratí a práve sme sa vrátili zo svadobnej cesty. Všetko bolo ako sen.

Raz večer som ležala v posteli a dostala som silné kŕče. Bola to taká bolesť, že som nemohla zaspať. Nevedela som, či je to normálne, alebo sa deje niečo zlé. Manžel sa o mňa bál, a tak som na druhý deň šla k doktorke, ktorá zastupovala tú moju. Bola to amladá a sympatická doktorka. Urobila mi ultrazvuk. Pozerala sa na monitor. „Áno, je tam plod, ste asi v šiestom týždni,“ povedala, tak zvláštne. Napriek jej tónu som sa strašne potešila, usmievala som sa od ucha k uchu. No čo potom tie bolesti? „Bohužiaľ, nevidím akciu srdiečka. Je mi to ľúto. Dám vám lístok do nemocnice, musíte ísť na kyretáž,“ povedala zrazu. Nechápala som. Absolútne mi nedochádzalo to, čo povedala. Bola som v šoku, a tak som mlčky vzala lístok z jej ruky. Doktorka nič viac nepovedala. Odišla som.

Sadla som do auta a zavolala manželovi a rozplakala som sa. Povedal, nech počkám, že zavolá známemu. Ten mu sľúbil, že sa na mňa pozrie na druhý deň. A tak som šla domov, potom večer aj do práce. V noci som nemohla spať. Stále som pozerala na fotku z ultrazvuku. Na tú malú „krevetku“, ktorú sme už začali ľúbiť a zrazu bola preč. Ani si nechcem predstaviť, ako sa cítia ženy, ktorým sa to stane o niečo neskôr.

Na druhý deň so mnou šiel manžel k lekárovi. Ten povedal mi navrhol, že mi ešte dnes urobia kyretáž. Alebo ešte môžeme počkať maximálne do pondelka. Vybrala som si druhú možnosť.

Na izbe so mnou bola mamička v šiestom mesiaci. Neustále si hladkala bruško, aj keď bola na rizikovom a iste mala starosti, závidela som jej ten krásny pocit. Ja som tri noci a tri dni zaspávala s tým, že moje dieťa sa nenarodí. Cítila som však, že je stále vo mne a dúfala som v nejaký zázrak.

Na internete som našla niekoľko článkov a diskusií na tému Missed abortion, čo je výraz pre zamĺknutý alebo tichý potrat. Vraj je to prirodzený spôsob, ako sa telo zbaví plodu, ktorý by zrejme nemal šancu. Ženu musia hospitalizovať, pretože je to pre ňu nebezpečné. Moje výsledky, ktoré boli na karte, vôbec nezodpovedali hodnotám tehotenského hormónu, ktorý som podľa „tabuliek“ mala mať v krvi. Boli o dosť vyššie.

V pondelok ráno prišiel na vizitu doktor. Spýtal sa ma, prečo tu ležím. Povedala som, že som potratila a čakám na kyretáž. Pozrel moju kartu a povedal, že sa mu to nezdá. Hneď ma vzal na ultrazvuk. Počas neho sa na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa, kto mi povedal, že som potratila. Jedna lekárka, odvetila som. „Čo to do frasa bolo za lekárku? Spýtal sa ma. Mladá pani, ale veď vy ste tehotná, pozrite! To, čo tu na monitore bliká, je srdiečko. A bije!“...

Aj keď som sa na nekompetentnú ekárku hnevala, jediné, čo som cítila, bolo neskutočné šťastie. Možno si mnohí pomyslia, že som preháňala a situáciu som prežívala „príliš“ emotívne. Radosť z tehotenstva je rovnaká, či ste na začiatku alebo v polovici. Rovnako ťažké to bolo pre môjho muža. Aj keď sa snažil byť veselý a byť mi oporou, videla som, že sa mu stratili tie šťastné iskričky, ktoré mal v očiach...

Od návratu z nemocnice sme o bábätku hovorili o niečo menej. Báli sme sa. Nechceli sme sa priveľmi tešiť, pretože to, čo sme zažili, nás oboch zranilo. Napokon, táto skúsenosť nebola jediná, ktorá nás vystrašila. Neskôr som ako každá mamička absolvovala vyšetrenia, ktoré majú vylúčiť alebo potvrdiť možnosť, že dieťatko bude trpieť genetickou poruchou. Tie som absolvovala už u inej lekárky. Výsledky vraj boli „zlé“ a musela som ísť na genetickú konzultáciu. Opäť stres a strach. Po konzultácii som išla na morfologický ultrazvuk, ktorý mi zhodou okolností robil opäť rovnaký doktor, ktorý mi ukázal srdiečko môjho dieťaťa. Keď som mu porozprávala o výsledkoch, opäť sa na mňa pozrel. Počas ultrazvuku mi povedal. „Prečo vás tí moji kolegovia trápia? Veď vy čakáte krásneho, zdravého syna...“. To bol dvadsiaty týždeň môjho tehotenstva.

Až po týchto slovách som sa začala z tehotenstva opäť tešiť. Mala som obavy, ale povedala som si, že už nechcem nič počuť. Narodí sa mi krásny, zdravý syn a hotovo. Štvrtého mája 2009 sa mi narodilo to najúžasnejšie dieťa. Dali sme mu meno, ktoré v arabskom jazyku znamená bojovník. Už v brušku si ho totiž zaslúžil.