Anorexia a bulímia: Vaše dieťa do toho môže spadnúť celkom nebadane...

Gabika Weissová je sympatická mladá žena, mamina dvoch detí a módna redaktorka. Okrem toho je autorkou knihy Diagnóza F50. Za touto „šifrou“ sa skrýva názov diagnózy z kategórie poruchy príjmu potravy. Sama totiž trpela anorexiou a bulímiou. Vraj to začalo celkom nevinne...

Prezraď však ostatným „babám“, kedy si si uvedomila, že sa s tebou niečo deje, kedy to prišlo?

V jednej fáze môjho študentského života som sa rozhodla, že začnem zdravšie žiť, obmedzila som tuky... Neskôr som zistila, že neviem zjesť nič iné, než ovocie, nízkotučné jogurty, müsli tyčinky. Každý deň som si hovorila, že zajtra sa už určite výdatne a hlavne normálne najem. Prišla som na to, že to nedokážem. Vtedy som si uvedomila, že mám problém a že cítim strach.

Aká bola tvoja normálna váha a na aké minimum si sa dostala?

Celú strednú školu, keď som športovala a stravovala sa normálne som pri výške 179 cm som mala 64 kilogramov. V období, keď už som bola hospitalizovaná v nemocnici, na infúziách a mala som zlé krvné výsledky, tak vtedy som mala 49 kilogramov.

Čo je pri tvojej výške veľmi málo...

Závisí to, niekto schudne 5 kilogramov a jeho telo to nezvládne. Každý má iné parametre toho, kedy sa jeho telo ocitne na hranici života a smrti. Mnohým začnú napríklad zlyhávať obličky, čo je veľmi časté... Mne lekári dokonca zakázali chodiť po schodoch, lebo mi reálne hrozilo, že mi zlyhá srdce.

Koľko si vtedy mala rokov?

Mala som dvadsať, čo už som bola na túto chorobu ako ja hovorím „stará koza“. Pozitívum bolo, že som začala hľadať motív, prečo by som sa z toho mala dostať. Niekedy choroba človeku vyhovuje, pretože zrazu sa o neho všetci starajú a strachujú. Čo môže byť príjemné, pretože je to niečo, ako keď si malé dieťa rozbije koleno a všetci okolo neho chodia, fúkajú...

Takže si vlastne pútala pozornosť?

Nemyslím, že som mala nedostatok lásky, alebo pozornosti. Chýbala mi však komunikácia v rodine v štýle: neboj sa, to zvládneš, nevzdávaj sa, toto si urobila úžasne... Veľmi mi to chýbalo a ja to teraz deťom dávam. Niekedy si hovorím, že či to nepreháňam, lebo aj opičia láska môže byť spúšťačom tejto choroby, s čím som sa dokonca aj stretla.

Máš dcéru a syna, komunikovala si s nimi tento problém, keďže si vďaka svojmu knižne vydanému príbehu bola chvíľu aj v médiách?

Syna sa to veľmi nedotýkalo, to je chlapec, jeho nezaujímajú takéto veci, on potrebuje svoj rezeň s ryžou, aby bol spokojný (smiech). Ale je to vnímavý chlapec, ktorý si prvý všimne, keď ma niečo trápi, príde ku mne, pritúli sa. No v rámci debát o knihe a o tejto téme, to okolo neho len tak presvišťalo.

O svoju dcéru nemáš v tejto súvislosti väčší strach?

Určite. Veď práve ona to celé vnímala celkom inak, v škole sa jej pýtali, či jej mama napísala knihu, potom prišla a spýtala sa ma na to. Postupne som jej to dávkovala, primerane veku. S deťmi a rozprávam o všetkom. Povedala som jej, že som sa trápila, bola som chorá, v nemocnici, ale následne som ju ubezpečila, že už je všetko v poriadku, že už som zdravá.

Nechcem ju s tým zaťažovať, ale na druhej strane sa o ňu veľmi bojím, pretože u nej tá predispozícia kvôli mne existuje. Je preto mojou prioritou dať pozor na to, aby sa jej to nestalo. Zaujímam sa o to, čo je, či zjedla desiatu. Niekedy musím potlačiť nepríjemné myšlienky, keď napríklad nezje druhý chod na obed... Niekedy zje všetko, niekedy papá menej, nemá veľmi rada mäso. Rešpektujem to, ale občas jej vysvetlím, že čo je správne, zdravé...

Čo by si poradila rodičom, aby niečomu podobnému mohli predísť?

Absolútny základ sú asi prvé tri roky života detí a komunikácia s nimi.  Deti sú v tomto veku ako studňa, do ktorej keď niečo pustíte, tak to vezmú všetkými desiatimi. Bola som na materskej päť rokov, snažila som sa im dávať absolútne všetko, aj v oblasti citov. Pokračujem v tom aj teraz, no už sú starší, už majú svoje záujmy, sú viac s kamarátmi. Veľmi túžim potom, aby doma mali vždy prístav, kam vždy môžu prísť, kde sa budeme rozprávať a všetko spolu riešiť.

Napríklad ja sa pred nimi smejem, plačem, hnevám, dokonca im aj poviem, že teraz som tak strašne naštvaná, že ma ide rozhodiť, ale že ich milujem... Hovorím im o tom, čo cítim, čo u nás doma nebolo celkom takto. A teraz sa mi to vracia, pretože aj deti prídu za mnou, vedia prejaviť city, lásku, vieme sa o všetkom rozprávať a vôbec nemajú strach povedať mi čokoľvek.