Príbeh Brandon Bays: Z rakoviny sa vyliečila za šesť a pol týždňa

Depresia, fóbia, závislosť, rakovina... To všetko môže mať za následok zážitok či trauma, ktorú ste nespracovali. Aj keď si myslíte, že áno... Svoj príbeh o tom, ako sa vyliečiť, nám porozprávala terapeutka a autorka knihy Cesta (The Journey)  – Brandon Bays, ktorá nedávno navštívila Bratislavu.

Celý život sa venovala terapiám, alternatívnej medicíne, bylinkám, zdravému životnému štýlu. Prednášala, školila a učila iných, ako majú zdravšie žiť. Jedného dňa si všimla, že sa jej zväčšuje brucho... Pochopila, že niečo nie je v poriadku, no nechcela si pripustiť, že ona, ktorá má ukážkový jedálny lístok plný zdravých potravín, návyky aj životný štýl, by mohla byť chorá. 

Lekári jej diagnostikovali rakovinu maternice. Nádor bol veľký ako basketbalová lopta a navyše mala vnútorné krvácanie. Operácia bola podľa lekárov nevyhnutná. No ona sa rozhodla, že sa skúsi vyliečiť sama. Podarilo sa jej to. Nádor zmizol za šesť a pol týždňa... Aby to nemala v živote jednoduché, zhorel jej dom, v ktorom bývala, manžel ju opustil. Všetko prekonala a dnes je druhý raz šťastne vydatá.

Cestuje po celom sveta a na svojich seminároch učí ľudí, ako sa zbaviť všetkých emocionálnych nánosov, ktoré sú na príčine väčšiny ochorení. Mali sme tú česť porozprávať sa s úžasnou, energickou dámou, Brandom Bays, ktorá pre Supermamu poskytla rozhovor. Do Bratislavy zavíta ešte koncom tohto mesiaca a vy budete mať tiež možnosť zúčastniť sa niektorého z jej pre verejnosť dostupných seminárov.

Než som ochorela, celý môj život sa točil okolo alternatívnej medicíny. Pracovala som v New Yorku v zdravotníckom centre ako certifikovaná homeopatička, výživová poradkyňa, certifikovaná terapeutka, využívala som hypnózu, jogu, meditácie, robila som prednášky  o zdravom životnom štýle, stravovaní, bylinkách... 

Venovala som sa každej oblasti alternatívnej medicíny, ktorú si viete predstaviť. Jedla, pila, cvičila, žila som to, čomu som verila. Všetko som robila správne. Preto som nemohla uveriť tomu, že práve ja mám v bruchu nádor. No nemohla som zahodiť svoje vlastné presvedčenie a nechať si nádor vyoperovať alebo ísť na chemoterapiu bez toho, aby som aspoň vyskúšala prísť na to, prečo sa to všetko deje. Bola to moja povinnosť voči sebe samej.

Pamätáte si ešte na moment, ktorý bol pre vás ten rozhodujúci?

Či si pamätám ten moment, keď mi diagnostikovala nádor a ja som sa vzoprela svojej lekárke? Iste.  Dala mi niekoľko týždňov. Podmienkou bolo, že zastavím krvácanie. Keď som vyšla z jej kancelárie, srdce mi búchalo, v hlave som mala milión neusporiadaných myšlienok. V skutočnosti som nemala ani šajnu, ako to urobiť! Bola som vystrašená, mala som hroznú diagnózu a nevedela som, čo robiť...

Zrazu som zbadala prenádherný strom, bol v rozkvete obsypaný nádhernými žlto-zlatými kvietkami. Zastavila som sa a vnímala všetku tú nádheru, tie krásne kvety, nádhernú vôňu... Z ničoho nič som pocítila obrovskú vďačnosť. Vďačnosť za to, že to všetko môžem vidieť a cítiť. Upokojila som sa a jednoducho som zrazu cítila, vedela, že to dokážem. Že Boh mi dal šancu prísť na to, ako sa uzdraviť.

Okrem toho som mala množstvo informácií z oblasti medicíny a alternatívnej medicíny. Vedela som, že zaručená metóda, ako sa vyliečiť z rakoviny, neexistuje. Cítila som, že budem musieť prísť na to, prečo sa to všetko v mojom tele deje a verila som, že ma „niekto“ alebo „niečo“ povedie a ja sa skutočne vyliečim. 

Za vašim nádorom sa skrývala nespracovaná spomienka, emócia. Ako ste však prišli na to, že práve „nánosy“ nespracovaných emócií a bôľov mohli za váš nádor?

Presne o tom celom je moja kniha, môj príbeh – moja vlastná cesta. A metóda, ktorú v nej opisujem. Viete, Centrum pre kontrolu chorôb v USA (CDC) prišiel so zaujímavým výskumom: 85 % všetkých chorôb má emocionálny základ. Uskutočnili výskum a množstvo experimentov. Ak pocítite silnú emóciu, tá má za následok „explóziu“ a následný biochemický proces, ktorý prebieha vo vašom tele. Ak emóciu nespracujete, ale ju potlačíte, vytvorí sa v komunikácii na bunkovej úrovni blok. 

A práve takýto, na prvý pohľad nevinný blok, sa rokmi nabaľuje a vy si uvedomíte, že vás niečo bolí, zistíte, že máte nádor, depresiu... Ide však o dôsledok, ktorý odstraňujeme, nie jeho príčinu. Ja som sa snažila prísť na to, čo spôsobilo môj nádor a zmeniť to. Podarilo sa mi to a cítim, že je mojím poslaním podeliť sa o to, ako som to dokázala. Dnes chodím po celom svete, prednášam a ponúkam semináre, na ktorých ľudí učím, ako na emocionálnej a fyzickej úrovni vyliečiť a vyriešiť nespracované záležitosti.

Zrejme je to osobné, pretože v knihe to neopisujete bližšie. Píšete iba, že ste odpustili svojim rodičom... Čo bolo príčinou vášho bloku?

Dôvod, prečo to v knihe neopisujem je ten, že moja mama má 92 rokov a ešte stále žije. Nechcem jej spôsobovať bolesť. Ale tu na Slovensku to môžem povedať, nedozvie sa to. Takže to môžete napísať. Je to ťažké a popíšem to iba v skratke, no vyrastala som so sestrou v brutálne násilníckej domácnosti, kde bolo bežnou praxou surové zaobchádzanie a fyzické ubližovanie deťom... 

Pred niekoľkými týždňami som so sestrou oslavovala svoje narodeniny na dovolenke v Dominikánskej republike. Moja o päť rokov mladšia sestra mi prvý raz v živote odhalila svoje tajomstvo. Ako dieťa si písala denník. Vždy, keď videla, ako ma matka bije, hádže o stenu, bola taká šokovaná a vystrašená, že všetko detailne zapísala do svojho modrého denníka. Bála sa, že ma zabije a vedela, že to síce nezastaví, no môže svoj denník dať sudcovi alebo polícii, ak by sa mi niečo stalo... 

Ako sa však môžete vyrovnať ako dieťa s niečím takým vážnym?

Nedá sa to. Keď prežívate traumu, stuhnete. Vaše telo nedokáže spracovať niečo takéto závažné. A napriek tomu, že bunky vo vašom tele sa obnovujú, majú „pamäť“. Vaše telo si pamätá, že ste niečo nespracovali, potlačili. Viete, je dokázané, že niektoré ochorenia sú „genetické“ a jednoducho zapísané vo vašej DNA. Aj preto sa vás lekári pýtajú, či má niekto vo vašej rodine cukrovku, kardiovaskulárne ochorenie, rakovinu... To isté však platí aj o „emocionálnej“ pamäti vo vašich bunkách! 

Stretli ste sa s niečím takým aj v praxi?

Raz som bola v Nemecku a stretla som muža, ktorého mama bola v koncentračnom tábore. On o tom nikdy nevedel, táto generácia ľudí sa o týchto otrasných zážitkoch nikdy s deťmi nerozprávala. Jednoducho tú hrôzu, ktorú prežili, potlačili, všetko hodili za hlavu. Lenže tým iba ako by dali „poklop“ na niečo, čo potrebovalo byť vyriešené, prežité, odkomunikované. Aj preto tento muž nechápal, prečo má choré srdce. Neskôr prišiel na to, že bunková pamäť v jeho tele si uložila nespracované traumy jeho matky... 

Rovnako ako moja mama, ktorá sa narodila vo Viedni, o všetko prišla, všetko stratila – domov, rodinu... Nikdy o tom nerozprávala. Ja som vyrastala v Amerike, netušila som o tom, čo sa stalo rodine moje mamy, čo všetko si prežila. Viete, ako sa píše v Biblii, že hriechy prechádzajú z otca na syna? Tak nejako funguje aj pamäť vo vašich bunkách. Vaše ochorenie môže ukrývať traumu niekoho blízkeho. A vy neviete, čo sa s vami deje.

Iste ste ako terapeutka tušili, že za vaším ochorením sa môže skrývať práve problém spojený s fyzickým týraním v detstve. A logicky ste si to vedeli odôvodniť. Ako sa vlastne dá „vyliečiť“ z traumy, ktorá je zapadnutá prachom?

Vedela som, že TOTO sa mi v detstve udialo a myslela som si, že je to všetko za mnou. Žila som krásny život, mala som úžasného manžela, dcéru, prácu, ktorá ma bavila. Nemala som najmenší dôvod myslieť si, že to za mnou v skutočnosti vôbec nie je. Bola to tá „arogantná“ terapeutka vo mne, čo si to myslela. A to bol práve ten problém: Moja myseľ a logika mi hovorili, že veď som sa s tým už dávno vyrovnala. No moje telo mi týmto nádorom chcelo ukázať, že nie. 

Aj preto som musela vstúpiť do nádoru, dovoliť môjmu vnútornému zraku, aby sa mohlo pozrieť na to, čo môže za toto ochorenie. Skutočnosť však bola celkom iná a nádor, ktorý som mala, mi mal pomôcť prísť na to. Dostala som šancu skutočne sa vyliečiť, prebudiť nekonečnú inteligenciu svojho tela.

Keď ste teda prišli na to, že ste sa s traumou z detstva nevyrovnali, čo sa dialo potom?

Musela som si prejsť cestou sebapoznávania, meditovala som. Ten príbeh je naozaj dlhý. Raz pri jednej masáži sa to všetko začalo. Vstúpila som do svojich spomienok. Prežila som ich opäť. Precítila som všetko to, čo som sa snažila ako dieťa potlačiť. Nebola to záležitosť jedného dňa. No napokon som prišla na to, čo je liekom a podstatou toho, čo každému dopomôže k uzdraveniu.

Možno sa vám bude zdať, že je to jednoduché, no nie je... Je to odpustenie. Aj keď si poviete, že ste tomu, kto vám ublížil, odpustili, nemusí to byť pravda. Ide o úprimné, hlboké odpustenie. Aj preto v mojej knihe a aj na seminároch hovorím o emocionálnej a fyzickej ceste, ktorú som podstúpila a snažím sa to posúvať ďalej. 

Ako sa dá nepotláčať svoje pocity v praxi? Žijeme v dobe, kedy sa to nenosí...

Určite ste sa niekedy s niekým pohádali. Radšej ste odišli, aby ste mu nepovedali niečo neslušné alebo škaredé. V duchu ste boli nahnevaní a hovorili ste si, čo všetko by ste tomu človeku povedali. Neskôr ste prišli a tvárili ste sa, že všetko je v poriadku a ešte ste sa aj ospravedlnili... No vo vašom vnútri to v poriadku určite nebolo. Vaše odpustenie je preto iba slovo. Nie je skutočné. 

Ak emócie odmietnete, nevyjadríte, neprežijete, ale ich jednoducho iba potlačíte, vaše telo si zapamätá všetko nevypovedané. Je dôležité všetko „vyprázdniť“, úplne, celkom vyprázdniť! Vtedy príde skutočné, hlboké odpustenie. A práve toto sa deje na seminároch Cesty. Snažíme sa ľudí naučiť, ako na to. A nie sú to len slová, ale konkrétne postupy ako vstúpiť do svojho vnútra, nájsť príčinu emocionálnych či fyzických problémov, odhaliť ich, vyprázdniť všetky tie emócie, očistiť sa...

Deti sú v tomto úžasné. Práve deti dokážu veľmi rýchlo odpúšťať. Začnú plakať, kričať, povedia vám, že vás nenávidia.. O chvíľu prídu, ospravedlnia sa a zase fungujú ďalej. Dokážu sa vyprázdniť, zbaviť negatívnych emócií a o pár minút už ani nevedia, že sa niečo udialo. 

Ale dospelí učia deti aby neplakali, nekričali a správali sa „slušne“...

Presne tak! Učíme ich, ako držať všetko v sebe a neprejavovať emócie... No v skutočnosti, keď dieťa plače a kričí, tak by sme sa namiesto toho, či je to slušné a vhodné, mali zaoberať tým, čo cíti, prečo to cíti. Dieťa sa upokojí a môžete prebrať dôvod toho, čo ho rozrušilo...

Sú  medzi vašimi klientmi teda aj deti?

Áno. Dokonca teraz v Čechách vyšla moja kniha s názvom Cesta pre deti, kde vysvetľujem, ako rodičia môžu pracovať so svojimi deťmi. Raz som na jednom seminári mala sedemročného chlapca, ktorý zo dňa na deň prestal rozprávať. V jeden deň mu zomrel otec a sanitka, ktorá prišla pre otca, zrazila jeho miláčika – psíka. Prišiel o dve bytosti, ktoré miloval. Od toho dňa neprehovoril. Matka s ním podstúpila vyšetrenia, sedenia u psychológov, psychiatrov. 

Trvalo to vyše roka. Nič. Tak sme s ním vyskúšali prejsť emocionálnu cestu pre deti... Chlapec ju podstúpil a keď sa dostal do svojho vnútra, terapeutka sa ho spýtala, čo by sa chcel svojho otca opýtať, ak by mal ešte raz príležitosť. A bolo to v podstate jednoduché: Dieťa chcelo vedieť, prečo ho otec opustil, prečo odišiel bez rozlúčenia... V jeho vnútri sa odohral dialóg a chlapec sa od otca dozvedel, že to bolo nečakané, že to nemohol ovplyvniť, že ak by mohol, tak by ho nikdy neopustil, pretože ho miloval nadovšetko...

Chlapec to pochopil, odpustil mu. Ten istý rozhovor absolvoval chlapec so psíkom... Psík mu na otázku, prečo ho opustil povedal: „Vieš, ja som tiež nechcel od teba odísť. Bola to nehoda. A teraz je zo mňa hviezdička, som na oblohe a odtiaľ ťa každý večer strážim...“ Vtedy chlapec otvoril oči a začal opäť rozprávať. Bolo to neuveriteľné, veľmi silné. Bola som šťastná, že som mohla byť pri tom a že som dnes šťastnou majiteľkou trička, na ktoré mi nakreslil psíka, ktorý bol z hviezdičiek...

Okrem prednášok a seminárov sa zameriavate aj na humanitárne projekty, ktoré sa snažia pomáhať deťom v Afrike a na školách po celom svete. Čo je podstata projektov?

S deťmi pracujeme aj prostredníctvom humanitárnych organizácii v Afrike, ale aj s ministerstvami školstva v niektorých krajín. Zavádzame na školách Cestu a školíme aj pedagógov. Zistili sme, že deti, ktoré prejdú Cestou a naučia sa pracovať so svojimi emóciami, sa dokážu zbaviť všetkých blokov, tráum. A ich výkony po tom, čo absolvujú Cestu, sú vyššie, ich hodnotenie výsledky v škole tiež.

Je to dôkazom toho, že Cesta je správny spôsob ako rozvíjať a podnecovať deti, zbaviť ich všetkého, čo by mohlo viesť k nižšiemu sebahodnoteniu a odkryť ich obrovský, prirodzený potenciál. My deti neučíme nič nové, nerobíme ich múdrejšie. Učíme ich pracovať so svojou vlastnou inteligenciou.

Ako môže trauma dieťaťa, či nespracovaná emócia ovplyvniť jeho potenciál?

Ako príklad uvediem jedného osemročného chlapčeka z Afriky. Mal problémy v škole - nedokázal sa sústrediť na čítanie, písanie, učenie. Neskôr sa ukázalo, že raz bol šikanovaný inými deťmi v škole. Nebol hlúpy, len nedokázal prekonať svoj emocionálny blok a strach. Jeho potenciál, kreativita, inteligencia, to všetko bolo zablokované a nevedel sa ďalej rozvíjať. 

Je to rovnaké ako s depresiou u dospelého človeka. Ak trpíte depresiou, nie ste schopní ráno vstať, fungovať, mať vzťahy, pracovať. Je to ako keby ste boli prikrytí dekou. Terapeuti, ktorí vykonávajú Cestu, sa snažia pomôcť všetkým dať dole, strhnúť tú plachtu, zbaviť vás tráum, smútkov, bolestí a odhaliť to, čo vo vás je. Som hrdá na to, že týchto certifikovaných terapeutov máte aj na Slovensku a práve vďaka nim môžem uskutočniť svoj seminár.

Viac sa dozviete v článku: Potláčanie emócií môže spôsobiť vážne zdravotné problémy