Hanby a trápenia každého rodiča...

Keď má dieťa ZÁCHVAT hnevu

Tak po prvé. Vaše dieťa nie je jediné, ktoré sa takto správa. Nečakaným „amokom“ prekvapí rodičov až 75 percent detí! To je dobrá správa, nie? Znamená to  totiž, že ste nikde neurobili chybu a vaše dieťa je celkom v poriadku.

Čo už je menej v poriadku je vaša reakcia. Iste, nie vždy je možné zachovať si absolútne chladnú hlavu. Ale je to viac než potrebné. Nedať dieťaťu to, čo trieskaním o zem chcelo dosiahnuť, je správne. Dať mu to, aby ste ho  utíšili a ľudia v potravinách sa na vás prestali pozerať, z vás dobrého rodiča nerobí. A dieťa si z tejto situácie odnesie rovnicu: šľahnem sa o zem = dostanem, čo chcem! 

Ako na to? Zachovajte pokoj. Počítajte do desať. Skúste dieťa ignorovať a nereagovať na jeho prudkú reakciu hneď. Dieťa zistí, že to s vami nič neurobilo. Keď sa hnevom atakovaný drobec stále neprestal váľa po zemi a chystá sa zhadzovať regále, je ideálne z celej situácie odísť. 

Nechajte dieťa, nech sa najskôr upokojí. Žiaden krik, žiadne trestanie. A potom si to celé prejdite, vysvetlite. Povedzte dieťaťu, že týmto spôsobom sa s vami nedohodne a už vôbec sa takto s vami nemôže rozprávať. Gratulujeme, práve sta nastavili "hranice". A potom nasleduje riešenie, ktorého hlavnou myšlienkou je: Áno, máš právo byť nahnevané, dieťa moje, ale vyjadriť sa to dá aj slovami. A dohodnúť sa môžete inak. Pokojne. A že nabudúce, keď pôjdete do obchodu, bude mať príležitosť si to s vami vyskúšať. A že to určite zvládne...

Keď stratíte nervy vy. Napríklad v aute.

Vaše dieťa chodí všade s vami a cesta autom patrí k vašej každodennej rutine. Na cestách sa však môže udiať všeličo a vy ste tiež iba ľudia. A tak si občas na nejakého toho cestného piráta alebo neschopného nedeľňajšieho šoféra schuti zanadávate. O sekundu si uvedomíte, že dieťa práve bolo svedkom nie príliš príkladného správania sa... Ako to bolo? Že mu vlastne máte ísť vzorom???

No, ako už bolo vyššie spomenuté, aj vy ste len ľudia. Ak si dieťa všimne, že ste použili nie práve lichotivé slová s tóninou v hlase, za ktorú by sa nehanbila ani Montserrat Caballé, tak potom pred dieťaťom jednoducho len priznajte, že ste to prehnali. A že sa to stáva občas aj vám.

Pokojne povedzte, čo sa stal a že ste sa v danej situácii zľakli, nahnevali. Keď dieťaťu ukážete, že pocity sa dajú vyjadriť slovami, no občasné „zakopnutie“ je normálne, bude sa cítiť spokojnejšie a nebude zo všetkého toho výchovného „programu“ také vystresované.

Nič nestíham. Som príšerná matka...

Práve ste sa vrátili z práce. Unavená. V rukách máte tašky s nákupom a deti inštruujete, aby si to namierili rovno do izby. Čaká ich robenie si domácich úloh. A vám sa začína druhá šichta. Navariť, spraviť úlohy, príprava na spánok, ukladanie na spánok, príprava na ďalší školský a pracovný deň.

Keď odpadnete na gauč pred televízorom, je už asi jedenásť hodín. A to ste sa s partnerom ešte dnes neporozprávali. Teda, okrem otázok a odpovedí typu: Kto zajtra zavezie deti na krúžky, kto ich pôjde vyzdvihnúť? Kto nakúpi? Čo budeme variť na večeru? Keď vybavíte túto rodinnú administratívu, zistíte, že už nemáte silu na nič iné.

Pri tom všetkom sa ešte niekedy dostaví pocit, že ste nič neurobili poriadne a ste absolútne tá najhoršia matka. Nepomohli ste deťom poriadne s úlohami... (Čo som to vlastne podpisovala???), neustále ste ich komandovali a zistili ste, že už neviete, či ste im vôbec okrem štandardného: „Ľúbim ťa, dobrú noc,“ stihli povedať niečo pekné.

Večeru ste uvarili len narýchlo a manželovi, ktorý medzitým zaspal pri telke, ste sa tiež príliš nepovenovali... Niekedy je toho naozaj priveľa. Priveľa povinností, málo času, veľa stresu... Skúste sa niekedy uvoľniť. Čo tak jeden večer objednať pizzu a nevariť? Môžete ju spoločne zjesť, trošku sa všetci pri stole porozprávať, zasmiať sa... A potom sa vrátiť k povinnostiam. Istotne sa budete cítiť lepšie a nebudete mať pocit, že vám všetko uteká pomedzi prsty. A pokiaľ ide o povinnosti, neváhajte ich delegovať všetkým členom rodiny. Aby ste aj vy raz mohli sedieť s vyloženými nohami pred televízorom...

Chaotické rána

Hoci už možno máte doma zabehnutý systém, vaše rána vám nerobia veľkú radosť. Máte pocit, že sa neustále niekam ponáhľate. Ste z toho vystresovaní.. Zobudíte sa, oblečiete, pripravíte raňajky. Potom „vykopete“ z postele deti. A začína sa ranné komandovanie a náhlenie. Odľahne vám až vtedy, keď sa včas dostanete do kancelárie a vyhnete sa tak otázke vášho šéfa, ktorú počujete minimálne raz či dvakrát do týždňa: „Prečo meškáte?!“

Život v kolotoči práca-rodina je naozaj náročný. Ale nemajte obavy. Vaše deti nepociťujú všetku tú zodpovednosť a vedia, že ich uponáhľaná mamina ich ľúbi. Aj preto vám tie rýchle pusy na rozlúčku odpustia. Veď sú to deti. Ony neberú všetko až tak vážne, ako my dospelí...