Používate zastaralú verziu prehliadača, z tohto dôvodu nie je možné prehrať video.
Prosím, aktualizujte si prehliadač na najnovšiu verziu.
Veronika Homolová Tóthová je oceňovanou novinárkou, spisovateľkou a režisérkou. Systematicky sa venuje príbehom tých, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov, komunistického prenasledovania, či tých, ktorí sa postavili zlu. Robí to preto, aby sa na nich nezabudlo. Vďaka jej najnovšiemu filmu Naša Líza
nezabudneme na odvážne a statočné dievča, ktoré s celou rodinou vstúpilo do SNP.
O čom film je? Slovák Eduard Blaho odišiel v 20-tych rokoch pracovať najprv do Belgicka a neskôr do Francúzska, kde spoznal Marie Antoinette, ktorá bola už v tom čase mamou jeden a pol ročnej Lisette. Adoptoval si ju a vychovával ako vlastnú dcéru. Lisette vyrastala vo Francúzsku, na Slovensko cestovala s rodinou raz do roka, raz za dva roky podľa toho, ako im to dovoľovala finančná situácia. Keď však vypukla druhá svetová vojna, jej otca Eduarda Blaha trikrát odvliekli na nútené práce do Nemecka, odkiaľ sa vždy vrátil vo veľmi zúboženom stave. Preto sa rodina rozhodla ilegálne prekročiť hranice a ujsť na Slovensko. V auguste 1944 sa pridali k partizánom. Lisette zaradili do prieskumnej čaty partizánskej brigády Jánošík, jej mamu Marie Antoinette zaradili k ošetrovateľkám. Dokonca aj jej 16-ročný brat pomáhal partizánom, zajali ho, niekoľko mesiacov strávil v Ilave, kde mu každý deň hrozilo, že ho odvezú do koncentračného tábora. Rodičia Lisette vojnu prežili, ich 18-ročná dcéra, žiaľ, nie.
Dokument je vyskladaný z viacerých mikropríbehov, typických pre dané obdobie a dôležitých pre pochopenie celej šírky SNP. Je o putovaní za prácou
do zahraničia v 20-tych rokoch minulého storočia, je to príbeh Einsatzkommanda 14, ktoré malo oporný bod v Brezne a predovšetkým je to príbeh odvážneho dievčaťa, ktoré sa s rodinou postavilo zlu.
Príbeh Lisette predstavil Veronike Homolovej Tóthovej tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva Didier Rogasik, ktorý sa výskumu príbehu Elisabeth
Blaho venoval spolu so Soňou Benčovou, bádateľkou mapujúcou príbehy žien v povstaní.
„V našej dobe je internet jedným zo spôsobov, ako sa dajú rýchlo nájsť informácie. Pri mojom výskume o príbehoch Francúzov, ktorí bojovali na Slovensku
počas SNP, je to prostriedok, ktorý používam ako prvý. Potom skontrolujem a doplním prvotné informácie o ďalšie, získané z iných zdrojov. Takto som
postupoval pri spoznávaní osudu Elisabeth. Na internete som objavil fotky jej hrobu v Brezne a potom sa už diali veci jedna za druhou. Po rozhlasovom vysielaní, kde som rozprával o francúzskych partizánoch, ma kontaktoval jeden poslucháč. Mal informácie o rodine Blahovcov z Ružomberka, ktorí bojovali v SNP. Cez e-mail mi oznámil, že na juhu Francúzska žije člen rodiny Blaho, istá Caroline Blaho. Našiel som jej telefónne číslo a zavolal jej. Bola veľmi prekvapená a dojatá. Začala sa naša komunikácia o Elisabeth, poslala mi kópie jej fotografií, a tak bolo možné začať spoznávať aj časť jej detstva a dospievania,“ povedal Didier Rogasik.
Pomenovanie filmu bolo pre režisérku Veroniku Homolovú Tóthovú jasné už takmer od prvej klapky: „Je to naša Líza pre rodinu Blahovcov vo Francúzsku, je to naša Líza pre rodinu Blahovcov na Slovensku. Je to naša Líza, keďže sme o nej točili film. Hlavným dôvodom, prečo sme to nazvali Naša Líza, je ten, že v dedinke, kde sa ona skrývala, kde ju zajali, odkiaľ ju odvlieklo gestapo a potom ju o pár dní popravili, tak keď prídete do tej dedinky dnes a spýtate sa miestnych ľudí na francúzsku partizánku, tak odpoveď znie: ,Aká francúzska partizánka? Veď to bola naša Líza‘.“