Pokus o samovraždu nie je nezodpovednosť: Ako zistíte, či váš blízky nemá problém?
Šokujúci príbeh tridsiatničky Ivany vyvolal po odvysielaní Siedmeho neba búrlivú diskusiu na sociálnych sieťach. Mladá žena sa pokúsila o samovraždu v momente, keď jej manžel oznámil, že sa s ňou chce rozviesť. Po otrave liekmi skončila v kóme a hoci sa z nej prebrala, neostalo to bez následkov. Mama štyroch detí zostala ťažko postihnutá a odkázaná na neustálu pomoc. Na internete sa našla hŕstka ľudí, ktorí jej skratové konanie odsúdili so slovami, či nemyslela na svoje malé deti, keď sa otrávila kvôli chlapovi. Lenže nič nemusí byť také, ako to na prvý pohľad vyzerá. Preto sme sa s touto problematikou obrátili na odborníčku na slovo vzatú. Zhovárali sme sa s psychiatričkou Soňou Belanskou, ktorá hneď na úvod rozhovoru vysvetlila, že nie každé sebapoškodzovanie je okamžite pokusom o samovraždu. „Veľakrát je za tým potreba upozorniť na to, že mám nejaký problém. Ľudia sa tak domáhajú pomoci a je to signál, že ich niečo trápi. Druhá možnosť je manipulatívne správanie. Ľudia, ktorí to robia, to myslia tak, že keď sa poškodím, získam tým to, čo potrebujem pre seba. Buď pozornosť druhého človeka, alebo ho zmanipulujem na to, čo chcem. Tak vzniká priestor pre manipuláciu a až pre vyhrážky. Neodídeš odo mňa, lebo ja si niečo urobím. Stále pritom nehovoríme o samovražde a úmysle zomrieť. Aj keď na prvý pohľad to tak vyzerá,“ začala svoje rozprávanie.
Všetko chce čas
Mnoho pokusov o samovraždu vzniká na základe spontánnej myšlienky, ktorá je podnietená náhlym a až neúnosným stresom. Vtedy vzniká takzvané skratové konanie, pri ktorom človek nerozmýšľa nad tým, čo sa môže udiať. „Ďalšou kategóriou sú ľudia, ktorí konajú impulzívne a bez rozmýšľania. Rýchlejšie konajú, ako myslia. Urobia prvú vec, ktorá im napadne bez toho, aby mali premyslené dôsledky. Urobia to, čo sa im zdá v tej chvíli ako jediné riešenie,“ vysvetlila Belanská. „Predstavme si ženu v situácii, ktorá je pre ňu extrémne ťažká, na ktorú nebola pripravená. Nemá žiadne náhradné riešenie a plán B. Nevie, čo má robiť. Urobí prvú vec, ktorá jej napadne. Ona nedomýšľa dôsledky. Keby získala čas na to, aby sa upokojila, aby prvý šok z niečoho prešiel, možno by si vôbec nechcela ublížiť. Zrazu človek získava čas na to, aby si premyslel, že to môže mať aj nejaké následky. Potom tam prichádza pocit zodpovednosti a podobne, ale to je až ďalší krok v procese kognitívneho myslenia. Ale aby takto mohol človek rozmýšľať, potrebuje získať čas. Preto, keď sú ľudia v dramatických situáciách, mali by sa na niekoho obrátiť, s niekým o tom rozprávať a môcť tak získať čas na to, aby si premysleli riešenie,“ myslí si psychiatrička, podľa ktorej sú až poslednou kategóriou tí, ktorí reálne chcú zomrieť. Podľa Belanskej má táto skupina ľudí svoj skutok dopredu premyslený a zvážený.
Keďže nikto z nás netuší, čo podnietilo mladú ženu pokúsiť sa vziať si život, je neprípustné, aby sme to hodnotili a odsudzovali. A to isté si myslí aj psychiatrička. „Nepoznáme jej situáciu a jediné, čo môžeme urobiť, je poľutovať ju a poučiť sa z toho. Nebuďme ľahostajní k ľuďom, ktorí majú problémy. Ak im chceme pomôcť, tá pomoc veľakrát nespočíva v drahých a nákladných veciach. Spočíva len v tom, že si pre nich vytvoríme čas. Že ich vypočujeme a dáme im pocit, že môžu o svojom probléme rozprávať, zdieľať ho s niekým a hľadať spolu riešenia. Pretože vždy existuje nejaké riešenie,“ vysvetľuje.
Chýba prevencia
Belanská tiež poukazuje na to, že sebapoškodzovanie sa môže týkať naozaj každého. Vyplýva to z toho, že v súčasnej spoločnosti sú stále duševné poruchy a návštevy psychiatrickej ambulancie zaznávané. Hoci žijeme v roku 2018, mnohí si totiž o ľuďoch, ktorí majú problém, hovoria, že sú „blázni“. „V dnešnej dobe si už dôležitosť zdravia uvedomujeme a dokonca zisťujeme, že keď sa o zdravie nestaráme, stojí nás to množstvo peňazí, premárnených pracovných príležitostí a podobne. Ľudia sa začínajú o svoje zdravie starať. Problém ale je ten, že kladú dôraz len na tú telesnú schránku. Máme rozsiahle preventívne programy kardiovaskulárnych chorôb, onkologických chorôb, ale úplne chýbajú na všetkých úrovniach spoločenského života preventívne programy zamerané na ochranu duševného zdravia. A to je dôvod, prečo sa o to ľudia nezaujímajú. Pretože, keď sa o to nezaujímajú v školách, na pracoviskách, praktický lekár, tak kto má ľuďom povedať, že sa majú zaujímať o svoje duševné zdravie?,“ pýta sa. Najnovšie štatistiky pritom dokazujú, že počet ľudí s depresiou každoročne alarmujúco stúpa. Problém ale je, že len mizivá časť z nich sa to snaží aj riešiť. „Posledné štatistiky hovoria, že z ľudí, ktorí na Slovensku majú problém s alkoholom, sa v skutočnosti 80 percent nelieči. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí majú príznaky depresie, z nich sa odhadom na Slovensku rieši len jedna tretina. Čiže, nielen že sa preventívne nestaráme o duševné zdravie, ale keď už ľudia majú problém, odborníka nenavštívia. Pritom je to rovnako dôležité ako kardiovaskulárne choroby, ako onkologické ochorenia. Druhou vecou je, že v tejto oblasti existuje taká spoločenská stigma. Možno práve tá je jednou z dôležitých príčin, prečo sa ľudia boja rozprávať o svojich duševných problémoch, nevyhľadajú odborníka. Niekedy potom problémy zájdu veľmi ďaleko. Niekedy až tak ďaleko, že to končí takýmito tragédiami,“ uzavrela.
