Štát opäť nesklamal: Autisti potrebujú špeciálne školy, peniaze na ich vznik chýbajú!
Informáciu, že sa jej narodil synček s chorobou autistického spektra, niesla Renáta spočiatku veľmi ťažko. A to aj napriek tomu, že počas tehotenstva už čosi šípila. S Mariánkovou diagnózou autizmus sa musela dlhý čas vyrovnávať. „Keď som bola tehotná, neviem, či to tak môžem nazvať, ale Mariánko mi vyslal signál, že bude autista. Ja som to vedela. Sedela som na dvore, mala som už väčšie bruško a zrazu som vedela, že môj syn bude autista. Hneď som to zahnala preč a povedala som si, že to nie je možné. Že to tak nebude. Ale stalo sa to. Musela som sa s tým vyrovnať a prijať ho takého, aký je,“ vysvetlila. Starostlivosť o syna dáva matke poriadne zabrať. Musí mu totiž venovať svoju neustálu pozornosť.
Mariánko (vľavo) sa narodil ako autista. Mama Renáta mu preto musí venovať všetku svoju pozornosť.
Zdroj:
TV JOJ
Všetko by bolo jednoduchšie, keby rodičia detí so špeciálnymi syndrómami či poruchami mali dostatok možností trávenia času či vzdelávania v kolektíve pod odborným dohľadom. Lenže, práve to je ten problém. Špeciálnych zariadení, napríklad pre autistov, je na Slovensku stále málo. Ak nejaké vznikajú, sú vo väčšine súkromné a nie najlacnejšie. Ako to už v našej krajine býva, za nedostatkom špeciálnych škôl stojí to, že rezort má hlboko do vrecka. Ak teda škola chce posilniť svoj tím o odborníkov, ktorí by sa o deti s takýmito syndrómami vedeli starať a vzdelávať ich, musí si peniaze hľadať sama. „Na podporu zlepšovania personálnych podmienok v školách, najmä vytváraním inkluzívnych tímov (školský špeciálny pedagóg, školský psychológ, pedagogickí asistenti), majú školy možnosť okrem vlastného rozpočtu čerpať finančné prostriedky z Európskych štrukturálnych fondov,“ znie v stanovisku od ministerstva školstva. Aby napríklad autistické deti neboli v dospelosti úplne vyčlenené zo spoločnosti, je nutné ich stav podchytiť čím skôr. Na to, aby robili pokroky a vedeli sa čo najlepšie začleniť do nášho sveta, potrebujú byť stimulované podnetmi, pri ktorých cítia šťastie. „Človek, ktorý je šťastný, je vždy otvorenejší a nastavenejší tomu, aby sa s ním pracovalo rôznymi vedecky podloženými cestami,“ vysvetlila riaditeľka súkromnej Základnej a materskej školy pre žiakov a deti s autizmom Andrea Šedibová. Celú reportáž na túto tému od našej kolegyne Martiny Karasovej nájdete v priloženom videu!
