Seniori vzali výchovu vnučiek do vlastných rúk: Matky ich opustili a začali nový život!
Dcéry Anny a Mikuláša svoje deti opustili, začali žiť nové životy a nebyť týchto úžasných starkých, dievčatá skončia v detskom domove. „Mama si našla priateľa a postupom času sa mi prestala úplne venovať. Ona odtiaľto potom odišla, keď ja som mala pätnásť… Chodila som k psychológom, plakala som každý večer. Ja som bola úplne psychicky z toho zničená. Ja som sa nevedela sústrediť. Snažila som sa nosiť domov dobré známky, aby som starkú aspoň tým potešila. Ja som sa čudovala, že starká sa psychicky nezrútila,“ zaspomínala si na ťažké obdobia jedna z vnučiek. Jej sesternice sa zase matka vzdala, keď bola ešte v perinke. „Každú matku to bolí… že mali sme tri dievčence a dve takto zlyhali,“ povedala nešťastná babička.
Postupom času sa staršia vnučka Barbara od nich odsťahovala a zariadila si vlastný život. Po pár rokoch ale zase skončila u starých rodičov. S dvomi malými deťmi. „Ja som sa s priateľom, teraz už bývalým manželom, spoznala cez zoznamku. Všetko zo začiatku klapalo, zostala som tam a narodila sa staršia dcérka Kristínka. Ja som maturovala s dieťaťom na rukách. My sme sa potom v septembri zobrali, keď mala dcérka dva mesiace. Keď sa narodila druhá dcérka Terezka, začal piť a žiarliť. Začal sa mi vyhrážať, začal byť agresívny… My sme potom odišli sem. Starká nás prijala. Zachránila ma prvý raz a aj potom druhý raz,“ vzdychla si mladá žena. Vie, že rodinu si založila primladá, no pripisuje to práve tomu, čo sa jej v živote stalo. „Nemala som rodinu, tak som si chcela založiť vlastnú. Mať muža, deti a byť s nimi šťastná. To, čo sa nepodarilo mne ako dieťaťu,“ myslí si. Vnučky sú starkým nesmierne vďačné, pretože ich vychovali a dali im prvé posledné. Za to všetko, čo pre ne urobili, by sa im chceli verejne poďakovať za obetavosť a lásku. Zároveň by im chceli dožičiť výnimočnú a nezabudnuteľnú oslavu ich 50. výročia svadby – v romantickej Verone.