Exkluzívny rozhovor s Dávidom, ktorý od prezidentky dostal milosť: Slová plné emócií!
Štvrtok 9. apríla 2020 sa do pamäti Dávida Baka vryje hrubým písmom. V dopoludňajších hodinách mal totiž telefonát z kancelárie prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej. Niekoľkominútový hovor navždy zmenil jeho život. Mladý muž, ktorý bol právoplatne odsúdený na dva roky za mrežami za zabitie svojho otca, totiž dostal podmienečnú milosť. Prezidentka zvážila nielen právne aspekty, ale aj okolnosti prípadu. Dávid konal v afekte po dlhoročnom brutálnom fyzickom a psychickom terore. Vďaka udelenej milosti sa mladý muž konečne môže slobodne nadýchnuť, vykročiť vpred a už sa neotáčať za hororovou minulosťou. Prečítajte si rozhovor s Dávidom, ktorý dostal druhú šancu na život.
Čo si cítil, keď si mal telefonát z prezidentskej kancelárie?
V prvom momente, keď som zdvihol ten telefón a počul som, kto vlastne volá, tak som bol napätý. Dúfal som. Aj keď, vždy som vravel, že dúfam v to horšie, práve dnes som dúfal, že to bude dobré. Nemyslel som na to zlé. A, tá lepšia vec sa stala. Udelili mi milosť. Pre mňa to boli neopísateľné pocity. Akoby som sa druhý raz narodil. Pretože, to je druhá šanca do života.
Dá sa povedať, že to bol najkrajší telefonát v tvojom živote?
Určite áno. Ak by som aj blúdil v myšlienkach, myslím si, že nič krajšie od toho nie je.
Ako vnímaš túto druhú šancu, ktorú si dostal?
Znamená to pre mňa to, že sa konečne môžem postaviť na nohy. Samozrejme, keď neberiem do úvahy okolnosti, ktoré sú teraz. Viem sa už konečne postaviť na vlastné nohy. Pokiaľ by som si našiel zamestnanie popri škole, môžem začať žiť naplno. Budem si môcť začať plánovať svoju budúcnosť. Pomalinky, postupne, v pokoji. Je po všetkom. Môžem tú tému navždy zatvoriť a nikdy sa o nej nebaviť.
V podstate sa pre teba po dvadsiatich rokoch skončila jedna kapitola života…
Áno. Žili sme v nervoch, v stresoch. Prežíval som to s mamou. Mama ho mala vždy rada. Aj, keď mnohé by to zabalili, lenže ona nemala až toľko možností. Nebolo to ľahké. Nešlo to len tak, že by podala papiere o rozvod. Viem, že aj na ňu boli ohlasy, že mala od neho odísť… Neprajem to nikomu, ale nikto nevie, čo sme prežívali, ak si tým neprešiel. Nie je to také jednoduché, ako si ľudia myslia.
Ako na udelenie milosti reagovala tvoja mama?
Mama a ma spýtala: Dostal si ju? Ja som povedal, že áno. Ona ma vtedy objala a jej emócie boli neopísateľné. Myslím, že to môže byť kópia radosti, keď matke po prvý raz prinesú dieťa. Možno ešte silnejšie. Pretože vedela, že ma nestratí navždy. Možno na pár rokov. Ale aj tých pár rokov by bolo veľmi ťažkých.
Čo pre teba znamená to, že sa podarilo očistiť tvoje meno?
Ono, svojim spôsobom vždy ostane poškvrnené. Hlavne u ľudí, ktorí si ma zapamätajú z tej horšej stránky. Že ma budú brať podľa toho, čo sa stalo. Ale čo sa týka mňa, som rád, že ma veľa ľudí videlo tak, že nie som taký. Že to bola chyba, ale živo musí ísť ďalej. Čítal som komentáre od ľudí, že: Neničte tomu chlapcovi mladosť, už ju má dosť zničenú. Ja som si čítal všetky komentáre, aj pozitívne, aj negatívne. Ale nikdy som sa nesnažil nikoho presviedčať.
https://www.facebook.com/ViloRozboril/photos/a.168425686550834/3082868681773172/?type=3&theater
Čo bude ďalej s tvojím životom?
Určite si s mamkou urobíme malú oslavičku, v rámci možností. Dáme si nejaké čipsy, pozrieme si telku, porozprávame sa o tom, aký som bola ako dieťa. Zaspomíname si a povieme si, že všetko uložíme do nejakej krabice a pošleme to preč. Keď skončia tieto obmedzenia, určite si s rodinou urobíme nejakú grilovačku. Neskôr, keď by sa mi podarilo posunúť sa aj s prácou, v budúcnosti by som chcel mať dieťa. Myslím, že je to to najkrajšie, čo môže človeka stretnúť. Určite by som to chcel zažiť. Chcel by som mať domček a to najmä preto, lebo mojou veľkou záľubou sú psy. Chcel by som sa im venovať profesionálne.
