Používate zastaralú verziu prehliadača, z tohto dôvodu nie je možné prehrať video.
Prosím, aktualizujte si prehliadač na najnovšiu verziu.
Slovák Eduard Blaho odišiel v 20-tych rokoch pracovať najprv do Belgicka a neskôr do Francúzska, kde spoznal a neskôr sa oženil s Marie Antoinette, ktorá bola v tom čase už mamou jeden a pol ročnej Lisette. Adoptoval si ju a vychovával ako vlastnú dcéru. Lisette vyrastala vo Francúzsku, na Slovensko cestovala s rodinou podľa toho, ako im to dovoľovala finančná situácia. Keď však vypukla druhá svetová vojna, jej otca Eduarda Blaha trikrát odvliekli na nútené práce do Nemecka, odkiaľ sa vždy vrátil vo veľmi zúboženom stave. Preto sa rodina rozhodla ujsť na Slovensko, do Ružomberka k Eduardovmu bratovi, Viktorovi. V auguste 1944 sa Eudard, Marie Antoinette a ich vtedy 18-ročná Lisette pridali k partizánom. Lisette zaradili do prieskumnej čaty partizánskej brigády Jánošík, jej mama Marie Antoinette pôsobila ako ošetrovateľka. Dokonca aj jej 16-ročný brat pomáhal partizánom, zajali ho, niekoľko mesiacov strávil v Ilave, kde mu každý deň hrozilo, že ho odvezú do koncentračného tábora. Rodičia Lisette vojnu prežili, ich 18-ročná dcéra, žiaľ, nie.
Dokument je vyskladaný z viacerých mikropríbehov, typických pre dané obdobie a dôležitých pre pochopenie celej šírky SNP. Je o putovaní za prácou do zahraničia v 20-tych rokoch minulého storočia, je to príbeh Einsatzkommanda 14, ktoré malo oporný bod v Brezne a predovšetkým je to príbeh odvážneho dievčaťa, ktoré sa s rodinou postavilo zlu. Režisérka Veronika Homolová Tóthová sa s ťažkými príbehmi pri svojej práci stretáva často, no nakrúcanie tohto filmu bolo pre ňu zatiaľ najťažšie: „Tento film bol pre mňa výzvou, čo sa týka hraných scén, ktoré sme pripravovali, lebo tam muselo vystupovať veľa ľudí, aby boli uveriteľné a ja teda nie som režisérka hraných filmov, takže to bola nová skúsenosť. Bolo to veľmi náročné, zároveň ma to veľmi veľa naučilo a na to, aká to bola ťažká téma, to nakrúcanie je jedno z najkrajších, aké sme zažili.“
Pri historických filmoch býva výzvou zohnať dobové oblečenie či rekvizity, keďže režisér musí myslieť na najmenšie detaily. Veronika Homolová Tóthová sa
s tým tiež musela popasovať. Rámiky na fotky zháňala až v ďalekom Nórsku: „Od začiatku som vedela, že chcem mať vo filme veľa pôvodných fotiek Elisabeth, pretože som vedela, že existujú, či už vo Francúzsku alebo na Slovensku. Predstavovala som si, že tie úvodné titulky budú nakrúcané u nich doma
vo Francúzsku, niekedy v 70-tych, 80-tych rokoch, kedy Blahovci majú na starom sekretári vystavené fotografie rodiny a jedna z tých fotiek patrí Lisette. Aby to bolo autentické, tak som potrebovala dobové fotorámiky a tie som zháňala po celej Európe, väčšinu z nich som kúpila v Nórsku, aby zodpovedali tomu obdobiu.“
Príbeh Lisette predstavil Veronike Homolovej Tóthovej tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva, Didier Rogasik, ktorý sa venuje bádaniu o Francúzoch, ktorí bojovali v SNP. Spolu so Soňou Benčovou objavili v archívoch mnohé zabudnuté dokumenty, napríklad aj o hromadnej poprave, počas ktorej zahynula aj Lisette.
Pomenovanie filmu bolo jasné už takmer od prvej klapky: „Je to "Naša Líza" pre rodinu Blahovcov vo Francúzsku, je to "naša Líza" pre rodinu Blahovcov na Slovensku. Je to naša Líza, keďže sme o nej točili film. Hlavným dôvodom, prečo sme film nazvali Naša Líza, je však ten, že v dedinke Bacúch, kde sa občas ukrývala, kde ju nakoniec zajali a potom ju o pár dní popravili, si ju stále pamätajú. Keď prídete do tej dedinky dnes a spýtate sa miestnych ľudí na francúzsku partizánku, tak odpoveď znie: ,Francúzska partizánka? Áno, to bola naša Líza´.“
Dokumenty Veroniky Homolovej Tóthovej vznikajú v spolupráci s Nadáciou TV JOJ.